Horváthová, Margaréta: Nemci na Slovensku. Etnokultúrne tradície z aspektu osídlenia, remesiel o odievania - Interethnica 4. (Komárom-Dunaszerdahely, 2002)
Vplyv nemeckej kolonizácie na rozvoj remeselnej výroby na Slovensku
„Keďže richtár a rada ustanovili tento poctivý cech ševcovský ako nemecký, nech je v ňom miesto len pre nemeckých majstrov a cechmajstrov. Do cechu preto nemožno prijať alebo odporúčať na prijatie takého jednotlivca, nech je majster alebo tovariš, čo je Slovák a to či už v tom zmysle, že robľ na slovenský spôsob, alebo že je slovenskej národnosti, a to na večné časy. Takisto sa nesmie žiadny Slovák ani Maďar u tunajších majstrov učiť remeslo.“ Nemeckí remeselníci bez ťažkostí dosiahli, že na niektorých miestach sa dlho medzi nich nedostali iné národnosti. Medzi seba prijímali len takých jednotlivcov, ktorí sa mohli preukázať vyučením u riadnych cechových majstrov. V tom čase mimo slobodných miest u nás cechy neboli, takže okruh, z ktorého sa noví členovia cechov mohli zoskupovať, iných ako Nemcov ani nezahŕňal. Boli však i mestá, v ktorých nebolo dominantné nemecké etnikum, resp. iné národnosti dosiahli s Nemcami zrovnoprávnenie. V niektorých mestách boli Nemci rýchlo asimilovaní, najmä pokiaľ tvorili početne menšiu skupinu. Aj zákon zo začiatku 17. storočia zakazoval akúkoľvek národnostnú diskrimináciu v mestách a zaručoval rovnoprávnosť všetkým trom najvyspelejším etnikám vtedajšieho Uhorska - Nemcom, Maďarom a Slovákom. Uplatnenie sa v starých strediskách remeselnej výroby nebolo pre Slovákov a príslušníkov iných národností ani teraz ľahké, lebo Nemci si naďalej zachovávali značný náskok, a do význačných remeselníckych stredísk stále privandrovávali stovky tovarišov z nemeckých krajín, z ktorých tu väčšina ostala natrvalo. Prvá fáza prenikania ostatných uhorských národností sa realizovala prostredníctvom takých remesiel, ktorými sa Nemci nezaoberali. Od druhej polovice 16. storočia vznikali u nás nové remeslá, resp. remeslá masovej spotreby pre vidiecke obyvateľstvo, súvisiace aj s odievaním. Boli to napr. čižmárstvo, gombičkárstvo, halenárstvo, ševcovstvo, a krajčírstvo podlá uhorského spôsobu. Prenikanie slovenského, madärského a inoetnického ako nemeckého živlu do slobodných miest od druhej polovice 16. storočia možno sledovať na prameňoch cechových štatútov, najmä na jazykovej stránke a na konkrétnych údajoch o pôvode a mieste narodenia pri nadobúdaní meštianskych práv. Vládla zásada, že v každom meste môže byť len jeden cech každého remesla, prípadne, ak sa jeho členovia zoskupovali už z viacerých národností, mohlo byť kompromisným riešením latinské znenie štatútu. Zaujímavý obraz poskytuje národnostné zloženie cechov v prvej polovici 19. storočia, resp. jazyk nových cechových štatútov z kráľovskej kancelárie. Najviac štatútov je v madärskom, o niečo menej v nemeckom jazyku a okolo 12 v latinskom jazyku, pričom slovenčina absolútne absentuje. Mnohí slovenskí remeselníci nahrádzali materinský jazyk nemčinou a neskôr madärčinou, ako napr. klobúčnici a krajčíri z Bánoviec nad Bebravou v roku 1823, klobučníci v Radvani v roku 1825, farbiari v Liptovskom Mikuláši v roku 1820, alebo farbiari z Jelšavy v roku 1817. Počiatočné madärizačné úsilia sa preniesli aj do nemeckého prostredia, pretože dva cechy vo Švedlári, kde sa dovtedy používala len nemčina, si získali v rokoch 1843 - 1845 štatúty madárské, rovnako ako bratislavskí farbiari. 59
