Sopoliga, Miroslav: Ukjrajinci na Slovensku. Etnokultúrne tradície z aspektu osídlenia, ľudovej architektúry a bývania - Interethnica 2. (Komárom-Dunaszerdahely, 2002)
Tektonika ľudových stavieb
Novší' spôsob zrubovania je charakteristický svojou rohovou väzbou, pri ktorej čapovanie sa robí' zrezávam'm koncov trámov v podobe rybacích chvostov, pričom tieto konce sú zrezané s úrovňou stien. Je zaujímavé, že v okolí Starej Ľubovne, kde táto zrubová technika bola všeobecne rozšírená, už v 19. storočí sa označovala termínom „na uhla”. Avšak ďalej na východ pre túto zrubovú techniku sa používa označenie „na modly”, „na kaňu”, „na kaňjuk”, „na kaňuch”, „na liptak". Táto novšia zrubová technika v oblasti Sniny sa rozširuje prakticky až v 30. a 40. rokoch minulého storočia. V niektorých lokalitách v oblasti Bardejova (Čirč, Livov, Snakov, Lukov) bol známy aj zložitejší spôsob čapovania zrubovaných trámov s technicky komplikovanejšími zárezmi, ktorý sa používal najmä pri stavbe sýpok. Stĺpová konštrukcia v drevenom staviteľstve našej oblasti sa používala len ako pomocná, najmä pri stavbe rôznych prístreškov (plevínov) a iných menších priestorov na hospodárske ciele. Zrub sa začína položením základných trámov na vyššie spomenutých „fundamentoch”. Tieto trámy sa nazývali „spody” („spidky”, „spodky") a boli značne hrubšie a dlhšie od ostatných trámov. Bohatší roľníci si na zhotovenie spodov obstarávali dubový materiál. Podobne to bolo aj pri výstavbe cerkví. Spody viazali vždy na zámok (na uhla), teda aj v tom prípade, keď ostatné trámy sa čapovali inou zrubovou technikou. Na určenie vodorovnej polohy spodov používali vodu vo fľaši alebo v nejakej inej nádobe. Po 1. svetovej vojne už bola rozšírená vodováha („váha”, „vaserváha”). Pravouhlú zbiehavosť určovali premeraním uhlopriečok za pomoci dlhej šnúry. Rozmery zárezov na uhloch merali malým ručne zhotoveným pravítkom, ktoré sa nazývalo „móda”. Zaviazanie spojov sa súčasne považovalo aj za „zaviazanie” celého domu. Preto tento akt mal slávnostný ráz a bol sprevádzaný rôznymi preventívnymi úkonmi magického charakteru, ktoré s rôznymi nepatrnými obmenami boli zaužívané v celom skúmanom regióne. Obyčajne na každom zaviazanom uhle vyrúbali sekerou kríž („ehrest”, „kryž”), do ktorého vložili kovovú mincu, „proskurku”122, rôzne bylinky a najmä svätenú vodu. Svätená voda podľa kresťanskej viery mala veľkú moc. Ochraňovala od rôznych nečistých duchov a chorôb. To nakoniec potvrdzuje aj ľudové porekadlo: „Bojiťsja, jak čort svjačenoji vody". Kladenie peňazí do základov obydlia ako určitej obety je pravdepodobne prežitkom ešte z pohanskej doby. Tak napr. „pri zakladaní nových budov, mostov, zámkov, zamurovávali do základov aj živých ľudí, aby stavba bola mocná. To sa vysvetľovalo okrem iného aj tým, že takéto stavby boli zabezpečené pred povodňou a rôznymi nepriateľmi”123. V mnohých prípadoch mincu rozštvrtili a na každý roh dali po jednej štvrtinke, aby stavba a celé gazdovstvo bolo pevné ako jedna minca. V obci Ladomirov, okres Snina dávali do základov aj vlasy a škrupiny z vajíčok, „žeby nestrašylo". V obci Dara v tom istom okrese do vyrúbaného kriza na základnom tráme vložili aj čiernu vlnu, „žeby gazda byv bohatyj, žeby bludnoj nepryšlo, a žeby nebyv čort v obyjsťu”. V obci Ruské dávali na tieto základné trámy domu dokonca celé vajíčko, ktoré 69
