Sopoliga, Miroslav: Ukjrajinci na Slovensku. Etnokultúrne tradície z aspektu osídlenia, ľudovej architektúry a bývania - Interethnica 2. (Komárom-Dunaszerdahely, 2002)

Tektonika ľudových stavieb

alebo „pickina”. Takýmto spôsobom sa vytváral úzky suchý chodníček pozdĺž obidvoch čelných stien domu popod strechou, ktorým sa dalo prejsť do všetkých hospodárskych priestorov, včítane plevfnov umiestnených pozdĺž chrbtovej a čiastočne aj pozdĺž štítovej steny.

U severných Lemkov (v strednej a východnej časti Lemkovščiny), kde boli drsnejšie poveternostné podmienky, tieto chodníčky sa dokonca uzavierali ďalšou stenou, obyčajne doštenou, čím vznikala tzv. „prychata”117.

Vyššie spomenutá podstienka bola obľúbeným miestom pre odpočinok obyvateľov domu. Tu, na upevňovacom drevenom tráme, často vysedávali starší ľudia (fajčili, klebetili so susedmi) a ženy v teplom ročnom období vykonávali drobnejšie práce (mrvenie kukurice, lúštenie strukovín, čistenie zemiakov atď.).

Pri spracúvaní materiálu pomáhala celá rodina a najbližší susedia. Výstavbu riadili tesári - náturisti. V prípade, že tesárske práce ovládal majiteľ budúceho domu, riadil si výstavbu sám. Tesárov povolávali z vlastnej alebo najbližšej susednej obce. Už koncom 19. a na začiatku 20. storočia v mnohých obciach jestvovali 3-5-členné tesárske partie, ktoré stavali domy v širokom okolí. Tak napr. vo Veľkej Poľane, okres Humenné v 20. rokoch minulého storočia bola známa tesárska skupina pod vedením Kruhliaka. Pracovali v nej Biroš, Pacola a Šamulko. Stavali domy v celej oblasti hornej Cirochy. Okrem poskytnutia celodennej stravy platili im po 10-20,- Kčs na deň. Títo majstri boli schopní spracovať materiál na celý dom za 3-4 dni118. Približne v tom istom období populárnymi boli taktiež tesári zo Smolníka (Jevčič, Bindzár, Babčák). Chodili stavať až do Osadného (Telepoviec), Parihúzoviec, Zvaly, Dary, Príslopu, Ruského a inde119. Obyvatelia Dary majú ešte v živej pamäti šikovných tesárskych majstrov z Belej nad Cirochou. V oblasti Starej Ľubovne v 20.-30. rokoch to boli zasa Šamuľa, Kaščak, Dziadik, Kormanik a Hlinka z Litmanovej120. Šikovní „cimermani” boli v Nižných Repašoch, okr. Spišská Nová Ves, ktorí ešte v 30. rokoch pod vedením Michala Lisoňa stavali aj vo Vyšných Repašoch, Toryskách, Závadke a iných obciach121.

Už odpradávna najrozšírenejšou stavebnou konštrukciou u Slovanov bolo zrubovanie, to znamená, že steny zhotovovali skladajúc horizontálne jednu na druhú drevené klady, ktoré na uhloch spájali čapovaním rôznymi technikami. Takáto konštrukcia stavby je typická aj pre skúmanú oblasť, kde sa používali dva hlavné spôsoby čapovania uhlov zrubu. Starší spôsob uhlového spájania je charakteristický tým, že trámy sú kladené na seba do oblých zárubov (neskôr zárezov), a ich konce v mieste rohových väzieb po celej výške zrubu („strub”, „srub”, „zrub”, „strubovaňa”) prečnievajú za úroveň stien. Dĺžka týchto koncov dosahuje 20-23 cm a spravidla sú už dodatočne zrovnané. No v ojedinelých prípadoch na starších stavbách v okolí Sniny ešte v čase našich výskumov sme stretávali na uhloch stavby nezrovnané konce, dĺžka ktorých nezriedka dosahovala až do 1 m. Tento spôsob zrubovania miestne obyvateľstvo nazývalo „na vuhla”, „na uhla”, „na zámok", „na kolodku”. Najdlhšie pretrvával vo východnej časti regiónu.

68