Popély Árpád: 1968 és a csehszlovákiai magyarság - Fontes Historiae Hungarorum 3. (Somorja, 2008)
A csehszlovákiai magyarság a reformfolyamatban és a normalizáció első éveiben (Eseménytörténeti összefoglalás)
minulosť. Na minulosť, ktorú neformovalo iba príslušné spoločenské zriadenie, ale vzťahy k Slovákom aj všeličo iné. Spomienku na tisícročie boja za existenciu slovenského národa proti maďarskej väčšine nemôže vymazať ani dvadsaťročie existencie priateľského maďarského ľudového štátu. Nemôže túto skúsenosť vymazať najmä preto, že jestvuje skúsenosť ešte čerstvejšia. Skúsenosť spred dvanástich rokov. Od samého začiatku maďarských udalostí sa z maďarskej strany ozývali hlasy a nachádzali podporu medzi niektorými Maďarmi, žijúcimi u nás, ktoré žiadali pripojenie južného Slovenska k Maďarsku. To je fakt, ktorý nám nijaká slušnosť nesmie dovoliť zamlčať ani zabudnúť. Náš štát musí umožniť národnostiam národnostné a kultúrne využitie, urobiť všetko, aby sa cítili jeho plnoprávnymi občanmi, musí však mať záruky, že využitie týchto možností sa neobráti proti tým, ktorí to umožnili. V tejto súvislosti znepokojujú ako celok niektoré požiadavky, ktoré by sme mohli zaradiť do kategórie kultúrnych. „Podiel mládeže na vyučovaní materinského jazyka (maďarskom) na školách druhého stupňa... silno brzdí tak veľmi potrebný proces ekonomického a politického vyrovnávania... Umožniť, aby maďarské školstvo spravovali maďarské ustanovizne... Nariadením zaručiť pomerné prijímanie maďarskej mládeže na vysoké školy... Pre riadenie a správu národnostných škôl ... treba vytvoriť ... potrebné vedecké a výskumné ústavy... Utvoriť vedecké a kultúrne ústavy, pracoviská a ustanovizne, zodpovedajúce potrebám národnostného bytia..." Skoro so všetkými týmito požiadavkami by sa dalo polemizovať jednotlivo, ale my si všimneme iba globálnu hodnotu: sú to všetko požiadavky, ktoré majú umožniť a urýchliť stav dokonalej izolácie, ale v celom stanovisku, nech ho prečítame odpredu dozadu, či naopak, niet okrem slov ani náznak nijakého návrhu, ktorý by mal umožniť, aby sa maďarská menšina vedela dorozumieť či už názorovo alebo rečou so slovenským národom, na ktorého území žije a s ktorým má žiť a spolupracovať. Stanovisko ÚV Csemadoku (mimochodom vo formuláciách veľmi slušné) nejestvuje iba samo osebe. Vpadlo už do určitej, rokmi vytváranej klímy a v tejto klíme si ho vykladajú tak, ako mu rozumia a chcú rozumieť. Ono inšpirovalo aj rezolúciu OV Csemadoku v Galante, ktorá je napísaná tónom búchania na stôl, čo by nebolo natoľko znepokojujúce, ako niektoré požiadavky v nej. Zatiaľ čo Slováci na južnom Slovensku vítajú návrat k zásadám Košického vládneho programu, táto rezolúcia vraví: „Žiadame revíziu Košického vládneho programu, čo sa týka národnostnej rehabilitácie, deportovanie, presídlenie prehodnotiť, dotknutých rehabilitovať, materiálne odškodniť, organizátorov zverejniť a zobrať na zodpovednosť." Ak sa takýto hlas ozve v západnom Nemecku, nazveme ho hlasom revanšistickým. Hoci sa tento hlas ozval u nás, v Galante, nemáme práva ani inej možnosti nazvať ho inak. Ba to, že sa ozval u nás, treba zdôrazniť a podčiarknuť, lebo vnútorné nebezpečenstvo revízie výsledkov druhej svetovej vojny je oveľa nebezpečnejšie ako žiadosti o takúto revíziu zvonku. Okrem toho nie je to hlas nezodpovedného jednotlivca, ale predstaviteľov jednej okresnej organizácie, ľudí, ktorí mali roky možnosť monopolne a nekontrolovane pôsobiť na našich maďarských spoluobčanov. Niektorí maďarskí novinári a publicisti sa cítia dotknutí, že slovenská tlač venuje riešeniu otázok maďarskej menšiny málo pozornosti. Nazdávame sa, že skutočne bolo a je chybou, ak tlač neinformuje slovenskú a českú verejnosť o názoroch, ktoré sa na riešenie národnostnej otázky objavujú na stránkach maďarskej tlače a v maďarských organizáciách. Túto chybu treba napraviť. Keď Antonín Novotný, známy svojím postojom k otázkam národov a národností, žiadal na pléne ÚV KSČ nielen federáciu, ale dôkladnú federáciu, sprvoti sme si mysleli, 98
