Ivaničková, Edita - Simon Attila (szerk.): Az 1956-os magyar forradalom és Szlovákia - Disputationes Samarienses 9. (Somorja-Pozsony, 2006)
Dagmar Čierna-Lantayvá: Slovenská verejnosť a rok 1956
Dagmar Cierna-Lantayová SLOVENSKÁ VEREJNOSŤ A ROK 1956 V decembri 1956 vedúci reprezentant komunistickej štátostrany v Bratislave Karol Bacľlek presne definoval situáciu, na ktorú podľa jeho slov upozornili „udalosti v Maďarsku a do určitej miery i v Poľsku“. Z hľadiska oficiálnych vlastníkov pravdy uplynulé mesiace potvrdzovali často opakovanú tézu „aké nebezpečie sa môže skrývať v tom", hovoril Bacľlek, „keď vnútri strany i vo verejnosti nadobudnú prevahu večne kolľsajúci intelektuáli“.1 Na Slovensku v podmienkach politických represálií a duchovného teroru verejné médiá do polovice 50. rokov odzrkadľovali iba jeden prípustný ideologický variant, diktovaný totalitnou mocou. Ilúziu monolitnej jednoty sovietskeho bloku v Európe udržiavali domáci vládcovia či už v Prahe, Bratislave, Budapešti, ale i vo Varšave s účinnou podporou moskovského centra. Zo spravodajských hlásení korešpondentov TASS-u, z informácií diplomatov akreditovaných v tzv. bratských krajinách a z mnohých ďalších zdrojov sa pre ústredný aparát sovietskych komunistov zostavovali podrobné situačné správy, s mimoriadnym dôrazom na analýzu „nálad obyvateľstva“. K otázkam prísne sledovaným z Moskvy patrili možnosti a intenzita „nepriateľskej propagandy“. Už roku 1953, pri rozbore aktuálnej politickej atmosféry v Československu, autor materiálu upozorňoval, že „situácia na Slovensku je stále vážna“ a k faktorom osobitnej aktivizácie „nepriateľských elementov“ začlenil aj vystúpenie maďarského premiéra Imre Nagya. V týchto súvislostiach pisateľ pripomínal: „Treba mať na zreteli, že v ČSR je na každých päť obyvateľov jeden rádioprijímač“ a zo zahraničia sa v českom a slovenskom jazyku vysiela súčasne na viac než 60 rôznych vlnových dĺžkach.2 Znalosť maďarského jazyka, medzi slovenskými intelektuálmi vtedy ešte dosť bežnú, si ani vedúce stranícke kruhy v Bratislave zatiaľ nevšímali. A práve táto skutočnosť umožnila určitej časti verejnosti na Slovensku udržať si roku 1956 bezprostredný kontakt s dianím v Budapešti, prostredníctvom najdôležitejších médií - rozhlasu a tlače. Stranícka elita v ČSR pokladala kritické prejavy zjari roku 1956 za vrcholne nežiaduce, i keď sa odvolávali na „skutočné hodnoty socializmu“, vychádzali z výsledkov XX. zjazdu KSSZ a boli namierené predovšetkým proti stalinizmu. Marcové zasadnutie ÚV KSČ rozhodlo usmerniť diskusie radových komunistov o kulte osobnosti do prísne vymedzeného rámca. Konsolidačným prvkom vo vnútornej politike mali byť čiastkové reformy v ekonomike a nadnesené vyhlásenia o upevňovaní socialistickej zákonnosti. Uvoľnenie sociálneho napätia sa očakávalo po zvýšení niektorých miezd a platov, skrátení týždenného pracovného času a znížení maloobchodných cien určitých druhov spotrebného tovaru. Na záchranu celej garnitúry skompromitovaných politikov bol obetovaný vcelku bezvýznamný Alexej Čepička, odvolaný z funkcie prvého podpredsedu
