Ivaničková, Edita - Simon Attila (szerk.): Az 1956-os magyar forradalom és Szlovákia - Disputationes Samarienses 9. (Somorja-Pozsony, 2006)
Dagmar Čierna-Lantayvá: Slovenská verejnosť a rok 1956
12 Dagmar Čierna-Lantayová vlády a ministra národnej obrany. Kritický pohyb vyvrcholil v apríli pražským zjazdom československých spisovateľov. Hlavným zámerom všetkých oficiálnych opatrení v celoštátnom meradle bolo upokojiť robotnícke vrstvy, aby sa dali ľahšie zmanipulovať do protestných akcií proti večne nespokojným intelektuálom. Tento scenár sa opakoval aj v slovenských podmienkach, kde Karol Bacílek pobúrené odsudzoval opovážlivosť spisovateľov, publicistov a predstaviteľov inteligencie, ktorí neboli ochotní vziať na vedomie železné pravidlo, že „diskusiu nemožno rozvíjať ľubovoľne“.3 Na Slovensku boli prvé vystúpenia proti stalinizmu skôr rozhorčené a živelné než premyslené a fundované. Debaty na straníckych schôdzach, v pracovných prestávkach, na tzv. desaťminútovkách i v súkromí mali živý až vášnivý charakter, aj keď boli väčšinou ešte dosť opatrné.4 Dobová tlač odzrkadlila základný konflikt politického myslenia na Slovensku: rozpor medzi inovačnými snahami a neochvejným dogmatizmom vládnucej kliky. Stranícke denníky a týždenníky udržiavali „pevnú líniu“, zatiaľ čo kritické ohlasy našli podporu v literárnych časopisoch, ako bol Kultúrny život. Verejnosť očakávala odpovede na otázky aktuálne vo všetkých európskych krajinách sovietskeho bloku, ale vychádzala aj z vnútorných, domácich podnetov. Slovenskí odporcovia stalinského modelu neraz získavali inšpiráciu od opozičných prúdov u severných i južných susedov, čiže v Poľsku a Maďarsku. Vysokoškolskí študenti v Bratislave preniesli debaty o demokracii a slobode z uzavretých posluchární priamo na verejnosť a svojou odvahou vyvolali ohromenie straníckych šéfov, ako aj paniku mládežníckych funkcionárov. Sprievody masiek počas študentských majálesov roku 1956, divákmi nadšene pozdravované, s veľkou dávkou humoru a recesie pranierovali vážne neduhy slovenskej spoločnosti vrátane problémov školstva. Časopis Mladá tvorba vyzýval slovenskú mládež „Brať si za vzor Maďarsko a Poľsko". Kultúrny život privítal študentské vystúpenia ako zdravý a revolučný prejav mladosti. Podľa názoru vedúcich komunistických politikov boli študentské majálesy „namierené proti vedeniu strany“ a byro ÚV KSS sa osobitne zaoberalo situáciou na slovenských vysokých školách.5 Komunistické ústredie v Bratislave od jarných mesiacov roku 1956 sledovalo všetky verejné prejavy pokladané za prejavy buržoáznej ideológie. Z vrcholu straníckej hierarchie Karol Bacílek prízvukoval, že „bez sústavného a každodenného boja“ nie je možné vytvárať „morálno-politickú jednotu“ nášho ľudu. Materiál k ideologickým otázkam, vypracovaný v prvej polovici októbra pre politické byro, podrobne referoval o protistraníckych vystúpeniach na Slovensku. Oponenti vládnucej kliky boli zaradení do vymedzených priehradiek a opatrení nálepkami buržoázni nacionalisti, trockisti, sionisti, kozmopoliti, alebo jednoducho nepriateľské živly. Toto členenie pretrvalo po dlhé roky a umožňovalo oficiálnym vlastníkom pravdy okamžite klasifikovať nepohodlných kritikov. Všetky skupiny boli podľa názoru Pavla Davida spojené „nenávisťou proti strane“ a vyslovovali požiadavky „totožné so štvavými heslami Slobodnej Európy“.6 Pre totalitných straníckych vládcov boli najnebezpečnejšie myšlienky, ktoré sa do povedomia slovenskej verejnosti dostali v publikovanej podobe. Bratislavský Kultúrny život žiadal nielen uvoľnenie podmienok literárnej a umeleckej tvorby, ale aj demokratickú obrodu spoločenských pomerov na Slovensku. Príspevky známych literátov, predstaviteľov humanitnej inteligencie a publicistov v širokom zábere obsiahli základné problémy doby. Hovorilo sa o nutnosti získať istotu, že nijaký autor nebude za svoje dielo šikanovaný, vyhadzovaný z miesta, prípadne vyšetrovaný. Politické zameranie kritických úvah sa väčšinou spájalo s predstavou o možnosti obnoviť „skutočné hodnoty
