Ivaničková, Edita - Simon Attila (szerk.): Az 1956-os magyar forradalom és Szlovákia - Disputationes Samarienses 9. (Somorja-Pozsony, 2006)
Michal Barnovský: Maďarská revolúcia roku 1956 a Slvoensko
Maďarská revolúcia roku 1956 a Slovensko 33 aj aktívne angažovali v intenciách vtedajšej politiky Československa vo vzťahu k maďarskému udalostiam. Prevažná väčšina obyvateľov maďarskej národnosti z rôznych dôvodov zaujala k maďarským udalostiam pasívny alebo odmietavý postoj,36 no v rámci tejto väčšiny existovala zrejme početná skupina, ktorá v hĺbke duše sympatizovala s povstalcami, ale svoje pocity a zmýšľanie nedala najavo. Mala strach z represií a perzekúcií, umocnený skúsenosťami z rokov 1945-1948, ale aj prítomnosťou značného počtu ozbrojených síl na južnom Slovensku. Napokon stanoviská občanov maďarskej národnosti boli do istej mierou podmienené aj ich sociálnoekonomickým postavením, ktoré bolo v tom čase lepšie ako väčšiny Maďarov v Maďarsku. Politické a štátne vedenie malo na začiatku povstania istú nedôveru voči maďarskej menšine, ktorá sa prejavila aj v tom, že na mimoriadne vojenské cvičenia neboli povolaní záložníci maďarskej národnosti. Neskôr táto nedôvera pominula a stranícki funkcionári na straníckych grémiách i na verejnosti s obdivom hovorili o statočnom správaní sa občanov maďarskej národnosti.37 V tomto duchu vyznel aj koncept záverečného hodnotenia, ktorý vypracoval aparát ÚV KSČ a Sekretariát ÚV KSČ ho schválil koncom decembra 1956. Okrem iného sa v ňom uvádzalo: „Zvlášť treba vyzdvihnúť jednoznačný posťoj občanov maďarskej národnosti. Len v ojedinelých prípadoch boli zjavy, že maďarskí občania prenášali a prijímali požiadavky kontrarevolučných živlov. Vcelku však maďarskí občania jasne vyjadrovali svoju vernosť strane a vláde. V mnohých prípadoch hovorili o tom, že v dobách okupácie na vlastnej koži poznali fašistický horthyovský režim a nie sú ochotní pripustiť návrat takých časov."38 Popri dvoch vyhranených a vzájomne protikladných pohľadoch na maďarskú revolúciu existovala ešte celá škála prechodných a neurčitých postojov a najpočetnejšiu, politicky pasívnu časť spoločnosti udalosti v Maďarsku príliš nevzrušovali. Ak áno, tak iba strachom z vojny, ktorý miestami vyústil do nákupnej horúčky. Počas udalostí v Maďarsku zaznamenali agentúrne správy ŠtB a preverovanie obsahu súkromnej korešpondencie ešte jeden jav. V Česku sa prejavil akýsi pocit obavy o Slovensko a zo Slovenska, pretože Maďari by vraj mohli Slovensko prepadnúť a Slováci, kedže majú „horúcu krv“, môžu hocičo vyparatiť, ako to urobili v rokoch 1938-1939. Udalosti v Maďarsku môžu prebudiť u Slovákov túžbu po autonómii alebo samostatnosti.39 Tieto reči a fámy boli prejavom nedôvery voči Slovensku a signálom neurovnaných česko-slovenských vzťahov, ktoré však v roku 1956 nenarušili stabilitu režimu ani jednotu republiky.40 V prameňoch, ktoré svojím obsahom suplujú výskumy verejnej mienky, nachádzame pestrú paletu názorov na príčiny maďarskej revolty. Dosť rozšírené bolo presvedčenie, že maďarské povstanie bolo dôsledkom „prázdnych žalúdkov", z čoho sa vyvodzoval záver, že v Československu, resp. na Slovensku nič podobné nehrozí, pretože má vyššiu životnú úroveň. Medzi straníckymi funkcionármi sa vyskytoval názor, že príčinou maďarskej revolúcie bolo odhalenie kultu osobnosti Stalina na XX. zjazde KSSZ a následná liberalizácia. Naproti tomu občania maďarskej národnosti v okrese Komárno boli podľa agentúrnej správy presvedčení, že udalosti v Maďarsku boli dôsledkom kultu osobnosti M. Rákosiho a zbavenia I. Nagya funkcie predsedu vlády roku 1955.41 Slovenskí spisovatelia sa zasa ohradzovali proti tvrdeniu, že to všetko sa začalo diskusiami a skončilo sa guľometmi. Zdôrazňovali, že nie diskusie a demokratizácia spôsobili revoltu, ale ich absencia v čase, keď boli najviac potrebné. Iní odvodzovali povstanie od maďarského nacionalizmu a prítomnosti sovietskych vôjsk v Maďarsku. Napokon neboli zriedkavé ani názory, podľa ktorých príčinou povstania boli Židia, ktorí mali v rukách vedenie štátu a strany.42
