Ivaničková, Edita - Simon Attila (szerk.): Az 1956-os magyar forradalom és Szlovákia - Disputationes Samarienses 9. (Somorja-Pozsony, 2006)
Dagmar Čierna-Lantayvá: Slovenská verejnosť a rok 1956
18 Dagmar Čierna-Lantayová lostiach udalostí v Maďarsku bola veľmi silná, ale iba zriedka sa prejavila verejne. Na Elektrotechnickej fakulte Vysokej školy technickej v Bratislave však študenti zorganizovali diskusný večer, ktorý vyústil do záverov podstatne odlišných od straníckych hodnotení. Na Fakulte banského inžinierstva v Košiciach, pod vplyvom oduševneného vystúpenia dvoch odvážnych študentov na verejnom zhromaždení prítomní poslucháči minútou ticha vzdali hold padlým maďarským kolegom. Študenti maďarskej národnosti neboli pri získavaní informácií z Budapešti brzdení jazykovou bariérou. Počas debát na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave vysvetľovali a obhajovali stanoviská maďarskej mládeže. Pohoršenie straníckych dogmatikov vyvolala aj príhoda z Lučenca, okresného sídla jedného zo slovenských krajov. Študenti miestnej maďarskej strednej školy vyjadrili úctu pamiatke mŕtvych budapeštianskych povstalcov nosením smútočných čiernych pások. Vysvetlenie napätej atmosféry medzi študentmi na celom Slovensku sa hľadalo v podvratnom pôsobení spisovateľov, intelektuálov z SAV, vysokoškolských profesorov aj asistentov a napokon tiež učiteľov zo stredných škôl.25 Ochrana slovenskej verejnosti pred novými a neschválenými myšlienkami zamestnávala komunistických pohlavárov počas októbra 1956 oveľa intenzívnejšie než kedykoľvek predtým. A odrazu sa zistilo, ako s hrôzou hlásil na zasadnutí byra 24. októbra tajomník Augustín Michalička, že po Bratislave chodí „delegácia madärskej Spoločnosti pre šírenie politických poznatkov“. Podľa programu sa prednášalo „na rôzne témy o problémoch hospodárstva“, a to, podľa názoru Michaličku, „pochybne“. Maďarských odborníkov, údajne bez vedomia ÚV KSS, pozvala na prednáškové turné po republike Československá společnost pro šírení politických a védeckých znalostí. Samotná predstava, že nepreverené osoby z Maďarska môžu na Slovensku vzbudzovať nevhodný záujem o nebezpečné témy, mala pre vedúcich súdruhov v danom období takmer príchuť politického hororu. Členovia byra s veľkým uľahčením prijali návrh požiadať maďarských hostí „veľmi slušne, aby odišli do vlasti“.26 Počas jesene 1956 neboli zaznamenané nápadnejšie opozičné prejavy slovenských spisovateľov a inteligencie. No predseda Slovenskej národnej rady Rudolf Strechaj videl v tejto skutočnosti iba „obavy pred tvrdším zásahom“, nie odmietnutie predchádzajúcich kritických vystúpení. Dokonca si všimol, že Kultúrny život neuverejnil nijaký komentár k udalostiam v Maďarsku. Nesporné súvislosti si uvedomovali aj na bratislavskom ústrednom výbore strany: veď boli dobre známe kontakty slovenských spisovateľov s kolegami v Poľsku a Maďarsku.27 Vedúci stranícki politici na Slovensku svoje výhrady voči spisovateľom maskovali tzv. hlasom ľudu. Odvolávali sa na to, že slovenská verejnosť údajne očakávala od spisovateľov väčšiu aktivitu a najmä mobilizujúce protesty „proti duchovným inšpirátorom" maďarských udalostí. Namiesto toho tlačový dozor počas najkritickejšieho obdobia zachytil vyhlásenie, v ktorom sa vyjadroval súhlas „s liberalizmom maďarských spisovateľov“. V bratislavskej Pravde bola potom 28. októbra publikovaná „správna rezolúcia“, dodaná v mene spisovateľskej obce z celoštátneho centra. Podľa oficiálneho názoru slovenskí spisovatelia zaujali k madärskej kríze „vlažné“ stanovisko. Z podobného postoja bol obvinený aj tajomník spisovateľského zväzu Ctibor Štítnický. Vyčítalo sa mu dokonca, že nielen ovplyvňoval samotných Slovákov, ale aj na zasadnutí maďarskej sekcie dokázal vyvolať „protistranícku“ náladu. V takomto zmysle rovnako zapôsobila telefonická informácia, zháňaná dva dni z Budapešti, o rozhodnutí maďarských spisovateľov zdržať sa akejkoľvek spoločenskej aktivity dovtedy, kým „posledný sovietsky vojak neopustí Maďarsko".28
