Ivaničková, Edita - Simon Attila (szerk.): Az 1956-os magyar forradalom és Szlovákia - Disputationes Samarienses 9. (Somorja-Pozsony, 2006)
Dagmar Čierna-Lantayvá: Slovenská verejnosť a rok 1956
Slovenská verejnosť a rok 1956 17 nf poskytnúť ústrednému výboru informácie o tých osobách, ktoré sa „tajne schádzajú", sympatizujú „s druhou stranou“ a „nesúhlasia s naším spoločenským zriadením“.22 Bratislavské komunistické vedenie od spravodajskej aktivity bezpečnostných zložiek zrejme očakávalo odhalenie nejakého dobre organizovaného sprisahaneckého centra. Už na druhý deň po demonštrácii 23. októbra sa z Prahy do celej republiky rozšíril príkaz ministra vnútra Rudolfa Baráka okamžite začať prieskum verejnej mienky obyvateľstva „zameraný k udalostiam v Poľsku a Maďarsku“. Záznam o tom, čo „vyprávajú" členovia vysokoškolského basketbalového družstva, ktorí sa práve vrátili z Budapešti, patrí k najzaujímavejším výsledkom usilovného pátrania. Bez ohľadu na oficiálnu propagandu v slovenských médiách mladí športovci hovorili o tom, ako „do pokojnej demonštrácie začali strieľať tanky“ a z osobnej skúsenosti potvrdzovali fakt, „že všetok maďarský ľud sa stotožňuje s povstalcami, lebo Rusi tam robili útlak a ide o maďarský oslobodzovací boj“. Policajná správa o situácii na vysokých školách a medzi mládežou začiatkom novembra spomína rozhodnutie krajského výboru strany v Košiciach zrušiť lampiónový sprievod ohlásený pri príležitosti osláv výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie (VOSR), aby nemohol byť zneužitý „k nejakým kontrarevolučným činom zo strany reakcie“. Do spravodajstva tajných služieb o náladách slovenskej verejnosti sa pod hlavičkou „reči protištátnych živlov“ dostávali výroky jednotlivcov, ako bol lekár nemocnice v Humennom, podľa ktorého sa to v Maďarsku dalo očakávať, „nakoľko tam boli nemožné pomery“ a napokon Európania nemôžu žiť podľa „sovietskeho spôsobu“. Lekárova kolegyňa bola presvedčená, že „ruské tanky masakrovali maďarských ľudí a za tých pár dní pobili 50 000 občanov". Ďalšie zapísané názory a úvahy spojené so situáciou v Maďarsku pochádzali od dedinských učiteľov, bývalých dôstojníkov, jednoduchých gazdiniek, mladých radových vojakov alebo rôznych amatérskych teoretikov medzinárodnej politiky. Časť vyhlásení bola vyslovená či vykričaná, pod „vplyvom liehovín“.23 Na rozdiel od Maďarska nebolo v slovenskej spoločnosti roku 1956 natoľko výbušné sociálne napätie, aby sa dala očakávať masová podpora opozičných vystúpení intelektuálov alebo študentov. Platilo to aj vo vzťahu k maďarskej kríze a tým možno do určitej miery objasniť, že prejavy otvorených sympatií boli ojedinelé. Pokusy vyjadriť v tlači vlastný názor, odlišný od oficiálnej demagógie, zadržala bdelá cenzúra. Vystúpenie maďarskej mládeže vyvolalo v bratislavskom straníckom centre trvalé zdesenie. Naliehavou úlohou aj na Slovensku bolo podľa K. Bacľlka „dať pozor na študentov!“. Už 24. októbra sa na zasadnutí byra ÚV KSS hovorilo o prísnych opatreniach na vysokoškolských internátoch. Študentské diskusie o vývoji v Maďarsku a Poľsku mali byť usmernené tak, aby neprekročili vymedzené hranice. Demagogická propaganda, tendenčné spravodajstvo a oficiálny tlak mali študentom zabrániť utvoriť si o Maďarsku reálnejší obraz. Tak sa navonok medzi študentmi udržiaval pokoj, hoci ústredný výbor dostával signály o „grupovaní sociálnodemokratických a iných živlov“. V prostredí bratislavských vysokoškolákov sa však veľmi výrazne prejavil „odpor a váhanie“, keď sa malo schváliť nariadenie o vylúčení „organizátorov študentských nepokojov z mája 1956".24 Slovenský ústredný výbor Československého zväzu mládeže (ČZM) zdôrazňoval najmä postoje mladých robotníkov a roľníkov, ktorí sa podľa slov prvého tajomníka Milana Rázusa v jeseni 1956 „ešte pevnejšie zomkli okolo strany“. No v úzkom kruhu byra ÚV KSS odznela na adresu mládežníckych funkcionárov výčitka, že nedokázali zabrániť študentským provokáciám. Snaha zistiť pravdu o skutočných príčinách a súvis-
