Ivaničková, Edita - Simon Attila (szerk.): Az 1956-os magyar forradalom és Szlovákia - Disputationes Samarienses 9. (Somorja-Pozsony, 2006)

Dagmar Čierna-Lantayvá: Slovenská verejnosť a rok 1956

16 Dagmar Čierna-Lantayová

orgánmi bezpečnosti mal stranícky aparát prísne sledovať politickú situáciu a „za žiadnu cenu nepripustiť kontrarevolučné reči alebo výčiny“. Úradnú situačnú správu o masových opozičných demonštráciách a vystúpeniach v Budapešti, vypracovanú na ÚV KSČ v Prahe, dostali k dispozícii všetky masmédiá. Hlavný dôraz sa kládol na zverejnenie oficiálneho stanoviska v novinách a rozhlasovom vysielaní.19

Ústredný denník slovenských komunistov Pravda venoval od 24. októbra neobyčajne veľa priestoru jednostrannému a tendenčnému spravodajstvu z Maďarska. Politická propaganda šikovne využívala prirodzený odpor verejnosti voči krviprelievaniu a pohotovo organizovala „ohlasy našich pracujúcich“ k maďarským udalostiam. Protiváhu k správam o vyhrocovaní maďarskej krízy, ako neskôr vyhlásil šéfredaktor Pravdy Miloš Marko, mali programovo vytvárať obsiahle články o konsolidovaných pomeroch na Slovensku. Titulky hlásali „jednotu nášho ľudu" v postoji k vývoju v Maďarsku a ubezpečovali, že „pokusy nepriateľa nezostanú bez odpovede“. Seriál ohlasov pokračoval pod heslom „zomknutí okolo strany znásobíme moc a silu našej republiky". Stále sa písalo o bdelosti a istote. Ústredný výbor, podľa skúseností šéfredaktora bratislavského Új Szó (Nové slovo) Ferenca Dénesa úzkostlivo dbal o to, aby slovenská tlač neskľzla „na tú cestu, na ktorú sa dostali noviny poľské a maďarské“.20

Situácia na Slovensku, ako ju prezentovali publikované komentáre, aktuálne informácie komunistického straníckeho aparátu a oficiálne hodnotenia, poskytovala v porovnaní s Maďarskom idylický obraz o tzv. jednote strany a ľudu. Za touto prikrášlenou fasádou bola ukrytá úporná snaha bratislavského centra nepripustiť, „aby sa viedli protistranícke reči“, a prostredníctvom komisárov vyslaných na jednotlivé krajské výbory strany dostať pod kontrolu mládež, odbory a všetky spoločenské organizácie. Pod osobitný dohľad sa dostal Csemadok (Kultúrny spolok maďarských pracujúcich v Československu) a jeho vedúci funkcionári boli zvlášť usmernení, ako majú pracovať.21

Reálnejšiu predstavu o celkovej atmosfére počas krízových dní možno získať z interných diskusií na zasadnutiach ÚV KSS. Dozvedáme sa, že ani na krajských a okresných výboroch strany nebolo všetko v absolútnom poriadku. Keď vyslaní členovia byra dorazili z Bratislavy na miesto určenia, niektorí funkcionári si neodpustili komentár: „Vidíte, teraz chodíte jeden za druhým.“ Hlásenia odborárskych výborov, určené ako podklad na súhrnné hodnotenie práce strany na Slovensku počas maďarských udalostí, nadneseným tónom opisovali aktivitu odborov. Impozantné bolo vyčíslenie počtu schôdzí konaných v danom období. Lenže, ako konštatoval Pavol David, vôbec sa „nespájali s udalosťami v Maďarsku“. Slovenskí odborári sa venovali svojim každodenným starostiam. Miesto okázalých prejavov podpory strane a vláde väčšina obyvateľstva podľahla predovšetkým nákupnej horúčke. Na aktívoch a schôdzach zvolávaných komunistickým aparátom sa povinne zúčastňovali predstavitelia jednotlivých zložiek Národného frontu, ale to bolo všetko. Potom už vôbec nenasledovali tie desiatky a stovky zhromaždení, ktoré podľa očakávania bratislavských komisárov mali zvolať odbory aj mládežnícke a rôzne ďalšie zväzy. Ich funkcionári, usudzoval Jozef Valo, „nepovažovali za potrebné, aby po svojej línii mobilizovali členstvo". Zrejme tu však nešlo iba o nedostatok iniciatívy - aj reprezentanti obyčajných spoločenských organizácií ovládaných stranou sa v kritickom období obávali predstúpiť pred svojich členov.

Ľudia znechutení ohlupujúcou propagandou a cieľavedomým zahmlievaním faktov sa utiahli do svojho súkromia. Tak ďaleko už totalitná kontrola nesiahala. Z hľadiska moci bolo veľkým nedostatkom bezpečnostných útvarov, ako sa vyjadril J. Valo, že „nemali v rukách" spravodajské spracovanie slovenských miest a dedín. Iba čakali, „kde to vybuchne“, ale nevedeli, koho majú vlastne pozorovať. V októbri 1956 neboli schop-