Ivaničková, Edita - Simon Attila (szerk.): Az 1956-os magyar forradalom és Szlovákia - Disputationes Samarienses 9. (Somorja-Pozsony, 2006)
Dagmar Čierna-Lantayvá: Slovenská verejnosť a rok 1956
14 Dagmar Čierna-Lantayová vymedzení úloh Slovenskej národnej rady a Zboru povereníkov, ohlásené celoštátnou konferenciou KSČ, boli propagandistický vydávané za „rozšírenie právomoci slovenských národných orgánov“. Aj k tejto otázke, ako sa sťažoval Bacľlek, sa objavili „veľmi časté prípady neplodných a škodlivých diskusií a nejasností“.12 Celoštátna konferencia KSČ v júni 1956 uzavrela vnútrostranícku a verejnú diskusiu odmietnutím všetkých kritických hlasov, ktoré sa nedali umlčať príkazmi zhora. Zdôrazňovalo sa, že „robotníci prejavili rozhorčenie, keď sa dozvedeli o rôznych provokačných rezolúciách“ a keď videli, aké živly sa zmocnili hesla slobody. Na hrubé útoky proti spisovateľom, prednesené na konferencii, odpovedal slovenský spisovateľ Ladislav Mňačko otvoreným listom členovi byra ÚV KSČ Václavovi Kopeckému. Tento odvážny protest však politická cenzúra zadržala a zakázala publikovať.13 Napätie medzi slovenskými spisovateľmi neustále rástlo a politickému tlaku sa odmietli podrobiť aj členovia strany. Neúčinkovali na nich hrozby v podobe pohovorov na oddelení kultúry ÚV KSS. Ani na plenárnej schôdzi straníckej skupiny spisovateľov neboli disciplinovane prijaté závery celoštátnej konferencie. Otvorená polemická debata odsúdila kampaň vedenú proti spisovateľom a inteligencii z najvyšších politických miest v Prahe. 0 slovenskej oficiálnej politike sa hovorilo, že vedie „náš ľud do socializmu so zhrbenou chrbtovou kosťou“. Popri požiadavke zrušiť tlačový dozor a cenzúru odznelo na adresu bratislavského vedenia aj priame obvinenie, že sa vo svojej slabosti bojí povoliť „zverejňovanie diskusií z Poľska a Maďarska". Po tomto kritickom výbuchu sa ostražitosť komunistického ústredia ešte znásobila. Sprísnená cenzúra mala blokovať všetky pokusy „prepašovať do Kultúrneho života protistranícke články“. Na bratislavskom politickom byre vydesení dogmatici zhromažďovali články, úvahy, reportáže, veršíky aj karikatúry zadržané cenzúrou a presviedčali sa o tom, že slovenskí intelektuáli neprestávajú „polemizovať s líniou strany.“14 Zrkadlom kritického prúdu dobového politického myslenia na Slovensku sa od jesene 1956 mohli stať materiály zadržané cenzúrou. Na interných zasadnutiach si členovia straníckeho vedenia v Bratislave často pripomínali úryvky z nedovolených prác, ako bola úvaha Dominika Tatarku Čierna reportáž z Maríkovej, článok Vladimíra Mináča Ako ma pokúšal diabol alebo postrehy Jozefa Vavru z cesty po Rakúsku, kde si autor uvedomil, že „s ľuďmi sa zaobchádza ozaj ako s ľudmi". Za vyslovenú provokáciu pokladal Karol Bacľlek snahy posielať do Kultúrneho života články, o ktorých malo byť jasné, „že nebudú zverejnené“. Popri satirických glosách známych literátov najväčšiu zlosť vyvolala karikatúra Alexandra Richtera „o tom, ako ÚV KSS potláča kritiku“, alebo verše Tomáša Janovica vysmievajúce servilnosť voči „sovietskemu vzoru“. Na príkaz zhora cenzúra po celý rok 1956 blokovala v slovenských médiách publikovanie vnútrostraníckych politických a ekonomických debát z Budapešti i Varšavy. V kruhoch bratislavského politického byra sa hovorilo o tom, že v súčasnosti sa „domáhajú rehabilitácie“ aj osoby, postihnuté straníckymi čistkami. Dokonca v redakcii oficiálneho časopisu Pod zástavou socializmu, bol na publikovanie pripravený článok Eda Friša, v ktorom autor „kritizuje vedenie strany“. Na signály o všetkých „nebezpečných tendenciách“, ohrozujúcich vedomie slovenskej verejnosti odpovedali totalitní vládcovia rozhodnutím „poskytnúť väčšiu pomoc a podporu tlačovému dozoru“.15 Na zasadnutí politického byra v Bratislave 18. októbra 1956 sa osobne zúčastnil aj sám tajomník ÚV KSČ Antonín Novotný. Stranícku analýzu ideologických problémov na Slovensku zrekapituloval bratislavský prvý tajomník. Vrcholoirrjeho útokov proti inteligencii bolo obvinenie, že predseda Slovenskej akadémie vied (SAV) Ondrej Pavlík z tejto vedeckej inštitúcie vytvára nové politické centrum. Rôzne „nespokojné živly“ a
