Ivaničková, Edita - Simon Attila (szerk.): Az 1956-os magyar forradalom és Szlovákia - Disputationes Samarienses 9. (Somorja-Pozsony, 2006)
Dagmar Čierna-Lantayvá: Slovenská verejnosť a rok 1956
Slovenská verejnosť a rok 1956 13 socializmu“. Na adresu tzv. tiežsocialistov a polovzdelancov sa v redakčnom úvodníku pršalo, že „v strachu, aby sa neodhalila ich nečinnosť a neschopnosť, udržujú si pozície rozdúchavaním demagógie proti inteligencii".7 Stanoviská pražskej straníckej elity k politickým aktualitám a reakcie ústredných denníkov pozorne zaznamenávali na sovietskom zastupiteľstve v ČSR. Podľa dávnych a osvedčených zvyklostí s uznaním referovali do Moskvy o zdržanlivosti komunistického centra pri zverejňovaní nevhodných informácií z rokovania XX. zjazdu KSSZ. Podrobný rozbor tajného listu ÚV KSČ, rozoslaného všetkým krajským výborom KSČ a KSS, vysoko oceňuje najmä rozhodnutie pražských súdruhov „bezodkladne reagovať na ohováračskú kampaň podniknutú buržoáznymi stranami a tlačou“. Záujem sovietskych diplomatov sa počas leta 1956 obrátil na ohlasy českej a slovenskej tlače publikované k uznesenie ÚV KSSZ O prekonaní kultu osobnosti a jeho následkov. Z produkcie straníckych denníkov - pražského Rudého práva a bratislavskej Pravdy - autor hlásenia pripomína, že písali o „istých ťažkostiach“, ktoré jednotlivým komunistickým stranám prinieslo „posudzovanie kultu osobnosti“. Z hľadiska Moskvy bolo však dôležité konštatovanie o pevnom stanovisku československej tlače, ktorá „ostro vystupuje proti pokusom apologétov imperializmu ohovoriť Sovietsky zväz a podkopať medzinárodnú jednotu robotníckeho hnutia“. V citovanom hlásení však pisateľ nerozoberal iné, než tzv. pokrokové články a komentáre komunistickej žurnalistiky. K denníkom ostatných politických strán v ČSR iba poznamenal, že materiály z Moskvy zverejňovali v skrátenej verzii.8 Slovenská verejnosť dokázala aj v straníckej tlači čítať medzi riadkami ale jednoznačne dávala prednosť Kultúrnemu životu. Búrlivú diskusiu vyvolala kritická úvaha spisovateľa Dominika Tatarku Démon súhlasu. V reportážach z ciest po Anglicku a Francúzsku prinášal Tatarka pohľad do európskej súčasnosti. Podľa názoru straníckych ideológov tu išlo o zámer autora „obdivovať takmer všetko v cudzine a doma vidieť iba tienisté stránky a chyby“. Zo straníckeho ústredia v Bratislave K. Bacílek vyčítal slovenským spisovateľom, že podliehajú predstave o poslaní „byť svedomím národa“, hlásajú „ideológiu nadradenosti" a „povyšujú sa nad stranu“.9 Členovia politického byra potom dopĺňali svojho šéfa výrokmi o „infikovaní čitateľa londýnskymi a parížskymi kuriozitami“ a o „bagatelizovaní vedúcej i riadiacej úlohy strany“. Vysielanie Slobodnej Európy v septembri 1956 hodnotilo Kultúrny život ako „tribúnu hlasov domáhajúcich sa väčšej slobody literárnej tvorby a hlasov kritizujúcich dusnotu zvieracej kazajky“. Ale táto publikačná voľnosť nemala dlhé trvanie. Povereník vnútra Oskár Jeleň videl v nej „zakolísanie tlačového dozoru“.10 Dokument nazvaný Poučenie XX. zjazdu KSSZ pre nás, doručený viacerým vedúcim slovenským politikom, označil Karol Bacílek za dielo „trockistickej skupiny“. Patrili do nej údajne slovenskí a maďarskí intelektuáli. Autori spisu využili výroky Nikitu S. Chruščova, aby dokumentovali oprávnenú nespokojnosť pracujúcich vrstiev so straníckym vedením na Slovensku. Kritická analýza hospodárskej a politickej situácie uvádzala na pravú mieru oficiálne údaje o dosiahnutých výsledkoch. K vysloveným požiadavkám patrilo oslobodenie politických väzňov obvinených z buržoázneho nacionalizmu, liberalizácia politiky, otvorenie stránok tlače aj opozičným názorom, previerka straníckeho aparátu a odstránenie stalinistických elementov. Tieto zmeny sa mali uskutočniť v mene „pravého socializmu".11 V súvislosti s tým, že na Slovensku sa čoraz častejšie ozývali hlasy, ktoré spochybňovali výsledky politických procesov, Bacílek vyhlásil tzv. buržoázny nacionalizmus za najväčší ideologický problém Slovenska a začal proti nemu nové ťaženie. Zmeny vo
