Simon Attila: Mýty a predsudky v dejinách. Historická konferencia 7. decembre 2004 - Disputationes Samarienses 3. (Somorja-Pozsony, 2005)
Gizela Szabómihályová: Písanie historických osobných mien ako pravopisný problém
Písanie historických osobných mien ako pravopisný problém 69 lógiu bol vypracovaný ako odpoveď na "kritickú situáciu, ktorá existuje v oblasti písania rodových mien a priezvisk v slovenskej historickej literatúre”46 a bol adresovaný odbornej verejnosti. Lenže podľa Pravidiel by mali postupovať všetci používatelia jazyka, z ktorých len málokto má dostatočné vedomosti z danej oblasti. Pričom nie sú to iba “okrajové mená, najviac používané v učebniciach dejepisu” ako sa domnieva recenzentka Pravidiel slovenského pravopisu Rýzková,47 ale mená a priezviská používané pomerne často v rôznych textoch, ako napr. dejiny miest a obcí, história budov (hradov) a pod. Pomerne veľa ľudí sa dostane do “kontaktu" s týmito menami, pričom daný (napr. maďarský, resp. starší slovenský) text nemusí obsahovať údaje identifikujúce danú osobnosť alebo rod. Je tu napríklad rodina Kubinyiovcov, ktorá bola pomerne rozvetvená, napr. Ágoston (Augustín, 1799-1873) alebo Ferenc (František 1796-1874) boli významní prírodovedci, ktorí publikovali svoje diela po maďarsky, iní po rozpade monarchie zostali v Maďarsku a tam boli publikačné činní. Keď v texte nie je časový alebo iný údaj, je naozaj ťažké zistiť, o ktorého príslušníka rodiny ide, teda ako by sa malo písať jeho priezvisko: Kubľnsky, Kubini alebo Kubinyi. Sú tu však aj ďalšie úskalia. Napríklad v 19. storočí bol literárne činný istý Mihály Szentiványi (1813-1842), ktorý pochádzal zo Sedmohradska (mal predikát sepsiszentiványi) a tam aj pôsobil. Keďže ide o menej (alebo skoro neznámu) osobu, pravdepodobne ani historikom nie je “na prvý pohľad” zrejmé, či ide o príslušníka rodu “slovenských" Szentiványiovcov-Svätojánskych, alebo ide o homonymiu inak nijak nesúvisiacich priezvisk. Identifikáciu osoby sťažujú aj niektoré slovenské podoby mien, navrhované komisiou, napr. Celský (Ciliéi), Goriansky (Garai), Harhovský (Görgei) sú natoľko vzdialené od zaužívanej podoby priezviska, že obyčajný užívateľ jazyka (napr. prekladateľ) ani nevie, kde a ako by mal zistiť “zhungarizovanú” podobu priezviska.48 Podľa predkladateľov tejto pravopisnej úpravy navrhovaná transkripcia by sa mala uplatňovať len v slovenských textoch, lenže na základe uvedeného sa dalo očakávať, že slovakizované podoby sa objavujú aj v ino-
