Simon Attila: Mýty a predsudky v dejinách. Historická konferencia 7. decembre 2004 - Disputationes Samarienses 3. (Somorja-Pozsony, 2005)
Gizela Szabómihályová: Písanie historických osobných mien ako pravopisný problém
Písanie historických osobných mien ako pravopisný problém 67 klad z radov poľskej šľachty u nás získali majetky príslušníci rodov Balický, Komorovský, Laský, Lubomírsky, Opolský a Zamojský a udomácnilo sa aj písanie ich mien podľa slovenského pravopisu".38 Mená ostatných poľských a českých rodov sa majú písať poľským a českým pravopisom. Podobne “podľa pravidiel slovenskej ortografie v pôvodnom znení” sa majú písať mená nemeckých rodov z Čiech a Moravy, napr. Wallenstein (nie ako po česky Valštejn). Mená významných rodov chorvátskeho a srbského pôvodu, písané doteraz maďarským pravopisom sa majú uvádzať v slovenskej forme, ktorá zodpovedá ich pôvodu (napr. Ciliéi ako Celsky, Garai ako Goriansky), ostatné mená podľa "tamojšej ortografie”.39 Podľa návrhov komisie sa teda jednak rozlišuje medzi nemeckými priezviskami podľa toho, kde mali majetky: v Čechách alebo na Slovensku, lebo podľa bodu 11 priezviská “slovenských" Nemcov by sa mali prepisovať podľa slovenského pravopisu, jednak nie je jasné, ako sa majú chápať výrazy ako “mimouhorský šľachtický rod” a “zdomácnené priezvisko (meno)”. Tento problém možno demonštrovať na príklade rodového mena (priezviska) Pallaviccini. Toto menője zaradené medzi priezviská písané podľa maďarskej ortografie (spomína sa v bode 7) a preto by sa malo písať ako Palavičini, pričom ide o rod talianskeho pôvodu, ktorý mal majetky aj v Rakúsku a Česku, medzi uhorských šľachticov bol prijatý (a dostal donáciu od cisára) Edmund Pallaviccini až v r. 1827. Samozrejme aj priezvisko tohto rodu sa písalo jednotne a to taliansky. Ináč v priebehu 18.-19. storočia sa stali uhorskými "štátnymi občanmi” mnohí cudzinci - účastníci protitureckých vojen, ktorí si samozrejme ponechali pôvodné priezviská; napr. zákonom č. XXI, z roku 1792 boli prijatí medzi "uhorských vlastencov” gróf K. Pellegrini, barón E. Blankenstein, barón K. Wallisch, K. Blainville, barón P. Boha. U všetkých týchto “nových" uhorských šľachtických rodín možno položiť otázku: boli to “mimouhorskí” alebo "uhorskí” šľachtici? Okrem toho sa stali uhorskými šľachticmi v 19. storočí, keď sa už priezviská používali v ustálenej forme a títo noví šľachtici si svoje meno ani nepísali v “maďarizovanej” forme.
