Simon Attila: Mýty a predsudky v dejinách. Historická konferencia 7. decembre 2004 - Disputationes Samarienses 3. (Somorja-Pozsony, 2005)

Gizela Szabómihályová: Písanie historických osobných mien ako pravopisný problém

Písanie historických osobných mien ako pravopisný problém 65

nú sústavu zjednodušovať a robiť ju čo najprístupnejšou. Tieto ciele, ako aj nová situácia v príprave a skladbe kodifikačných príručiek spisovnej slovenčiny viedli slovenských jazykovedcov k rozhodnutiu pripraviť a vydať nové PSP.”26 Aj inde sa píše o zjednodušení a racionalizácii slovenského pravopisu (s. 15). Z hľadiska celej koncepcie - i celej ortografickej sústavy - sú však otázne niektoré riešenia:

a) Podľa analyzovanej ortografickej úpravy sa má všade písať i (s výnimkou postavenia po tvrdých d, t, n), napr.: Čáki, Balagi, Čilagi, Gici, Giláni. Lenže táto úprava protirečí základnej idei transkripcie: “Ustálenosť písania rodových mien a starších priezvisk v slovenských textoch možno dosiahnuť iba ich slovenskou transkripciou, t.j. ich dôslednou grafickou i hláskovou adaptáciou do systému spisovnej slovenčiny.”27 Podľa Pravidiel (podkapitola Písanie samohlások i,í, s. 24) v domácich morfémach po k, g, ch, h sa má písať y, pričom sa medzi príkladmi uvádza aj slovo burgyňa, ktoré je nemeckého pôvodu.28 Ak formy ako Čáki, Balagi, Čilagi, Ciráki, Gici a pod. by mali byť “domácimi podobami” týchto mien, prečo sa v nich neuplatňuje uvedená zásada písania ypsilonu?29 Túto “nedôslednosť” si uvedomovali aj členovia komisie, lebo okrem iného sa v návrhu píše: “Písanie y by sa malo, pravda, po tvrdých spoluhláskach uplatňovať aj v koreňoch rodových mien. Keďže tu však ide v prevažnej väčšine o cudzie mená (Gici, Giláni) alebo o zhungarizované formy slovenských mien (Bestercei), jeho písanie v koreňoch týchto mien prichádza pri transkripcii prakticky do úvahy iba v ojedinelých prípadoch30 (Vysočáni)" ,31

b) Maďarské tzv. zložkové cz sa má nahradiť c. Podľa návrhu “túto transkripčnú zásadu treba uplatniť aj pri starších priezviskách osobností slovacikálneho charakteru, písaných dosiaľ tiež zväčša maďarským pravopisom [...]. V tejto súvislosti sa vynára aj otázka písania priezviska známeho slovenského jazykovedca Sama Czambela. Aj keď je v literatúre ustálený spôsob jeho písania, komisia sa nevyhýba ani možnosti jeho úpravy podľa uvedenej zásady (Cambeľ), ktorá by sa nepochybne rýchlo vžila, lebo aj novodobí príslušníci jeho rodiny si už píšu priezvisko podľa súčasného pravopisu”.32 Na