Simon Attila: Mýty a predsudky v dejinách. Historická konferencia 7. decembre 2004 - Disputationes Samarienses 3. (Somorja-Pozsony, 2005)
Gizela Szabómihályová: Písanie historických osobných mien ako pravopisný problém
Gizela Szabómihályová Písanie historických osobných MIEN AKO PRAVOPISNÝ PROBLÉM Je známe, že myšlienka ortografickej úpravy rodových mien vznikla v historických kruhoch, v súčasnosti však už nie je iba odborným problémom, lež "celospoločenským", totiž autori nových pravidiel slovenského pravopisu, ktoré boli pripravované v osemdesiatych rokoch a vyšli v roku 1991, prevzali zásady písania historických osobných mien z uhorského obdobia slovenských dejín podľa slovenského pravopisu v zásade tak, ako boli vypracované komisiou pre historickú terminológiu pri Historickom ústave SAV. Od roku 1997 Pravidlá majú platnosť právnej normy, lebo spolu s Krátkym slovníkom slovenského jazyka a Morfológiou slovenského jazyka boli vyhlásené Ministerstvom kultúry SR za základné kodifikačné príručky - v súlade s § 2 ods. 2 zákona o štátnom jazyku. Vo svojom príspevku sa teda zaoberám zásadne dvoma otázkami: krátko sa zmienim o tom, ako sa rieši písanie mien historických osobností v niektorých okolitých krajinách a podrobnejšie analyzujem otázku, do akej miery usmerňujú Pravidlá slovenského pravopisu užívateľov v tejto problematike. Písanie cudzích mien sa upravuje v pravopisných pravidlách,1 pokiaľ také v tom-ktorom jazyku existujú. Kedže osobné mená majú predovšetkým identifikačnú (zároveň i diferenciačnú funkciu), môžeme skonštatovať, že v prípade európskych jazykov, ktoré používajú latinskú abecedu, cudzie priezviská sa obyčajne píšu v pôvodnej podobe; z typografických dôvodov - podobne ako v slovenčine či v maďarčine - je však možné používať pôvodné písmená bez cudzích diakritických znamienok, resp. sa prepisujú písmená, ktoré sa v danom jazyku nepoužívajú.2 Mená panovníkov (vrátane pápežov) sa
