Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2017 - Acta Ethnologica Danubiana 18-19. (Dunaszerdahely-Komárno, 2017)
Krónika
poľnohospodársky užitočnej pôdy. Vytváraním výhodných podmienok na obrábanie pôdy sa rozvíjalo majerové hospodárenie na veľkých panstvách a od konca 19. storočia sa postupne prechádzalo na intenzívne formy využívania poľnohospodárskej pôdy. Z pestovaných plodín boli najdôležitejšie obilniny a zelenina. Vinohradníctvo bolo rozšírené v severnej časti regiónu. Na spôsob života ľudu počas dlhých stáročí mali vplyv historické obchodné cesty, trhové miesta, vybudovanie železničnej trate a výmena tovarov, čo umožňovalo bezprostredný príliv nových prúdov hospodárskych a kultúrnych zmien. Vývoj regionálnych sídelných foriem bol príznačný pre nížinný charakter územia. Vytvorilo sa tu niekoľko menších sídiel, najčastejšie sú však veľké sídla. V menších obciach sa tradične vytvárala radová zástavba, kým pre väčšie bola charakteristická tzv. hromadná sídelná forma. Zmeny v tradičných formách ľudovej architektúry sa objavili koncom 19. storočia. Pôvodnú pletenú, resp. nabíjanú konštrukciu stien obytných domov obyvatelia postupne vymieňali za nepálenú a pálenú tehlu. Tradičnú strešnú krytinu (na väčšine územia používali trstinu, v severnej oblasti ražnú slamu) menili na šindle a škridly. V rámci tradičného ľudového interiéru v dedinskom prostredí sa bežne používali výrobky známych stolárskych centier. Najrozšírenejšie boli truhlice na šatstvo, ktoré dostávali dievčatá pri vydaji ako súčasť vena. Z nich najznámejšie boli tzv. komárňanské truhlice. Osobitnú skupinu maľovaného ľudového nábytku prezentujú výrobky miestnych stolárskych dielní, ktoré púsobili predovšetkým v mestách Galanta, Šaľa, Sereď, Nitra a v priľahlých obciach. Z nich v obciach obývaných slovenským obyvateľstvom bolo rozšírené zdobenie pestrofarebnými kvetinovými motívmi. V Šopomi a Pate bol obľúbený štýl výzdoby majstrov v salzmannovskom okruhu na západnom Slovensku v 2. polovici 19. a 1. tretine 20. storočia. Pre región obývaný Maďarmi bolo charakteristické zdobenie v menej výrazných farbách. Ďalšími bežnými nábytkovými kusmi v ľudovom interiéri boli kútna skrinka, posteľ, kolíska, lavica, stôl a stoličky a doplnkové prvky (zrkadlo, vešiak, obrazy, sošky so sakrálnou tematikou, atď.). V zbierke múzea zvláštnu skupinu maľovaného ľudového nábytku tvoria produkty dolnozemských dielní (Hódmezővásárhely, Maďarsko), ktoré sa do galantského regiónu dostali v roku 1947 prostredníctvom presídlených slovenských rodín. Miestna remeselnícka výroba a s ňou súvisiaci obchod sa viazali na odvetvia poľnohospodárskej výroby, staviteľstva a bývania, ľudového odevu a stravovania. Významnými centrami remeselníkov tu boli popri mestečkách aj väčšie obce, kde pracovali kováči, tesári, mlynári, povrazníci, stolári, murári, debnári, kolári, zámočníci, obuvníci a čižmári, tkáči, košikári, pekári a mäsiari. Domáca výroba, ktorá zahŕňala ručné zhotovovanie úžitkových predmetov z miestnych surovín pre potrebu vlastnej rodiny a pre blízke okolie, bola úzko spätá s poľnohospodárstvom a mala sezónny charakter. Medzi takéto práce patrila výroba rohožiek (Abrahám), košikárstvo (Šintava, Šoporňa, Dolné Saliby) a zhotovovanie dekoratívnych predmetov zo slamy a kukuričného šúpolia (Sereď, Pusté Uľany, Váhovce). Drevené úžitkové predmety (napr. formy na maslo, piesty, mangle atď.), detské hračky a prvky ľudovej architektúry často zdobili vyrezávaním. Medzi pravidelné zimné práce patrilo spracovanie konopných vlákien. Výrobky miestnych tkáčov (uteráky, utierky, obrusy, atď.) boli neodmysliteľnými doplnkami bytového interiéru. Výrazové prostriedky ľudového odevu galantského regiónu sa v minulosti javili ako dôležitý odlišovací prvok etnických, resp. regionálnych skupín. Na vývoj ľudového odevu a bytového textilu mal už od 18. storočia veľký vplyv meštiansky vkus a tiež materiály, vyrobené v manufaktúrach a fabrikách. Pestrý tzv. ľudový kroj bol všeobecne rozšírený najmä v obciach obývaných slovenským etnikom. V rámci nich rozlišujeme tri skupiny s menšími odlišujúcimi prvkami: tzv. trnavský odev rímskokatolíckych obyvateľov, tradičný odev obyvateľov evanjelického vierovyznania v obciach okolia Bratislavy a odev v obciach nitrianskej 369
