Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2015 - Acta Ethnologica Danubiana 17. (Dunaszerdahely-Komárno, 2015)

Tanulmányok - Bárth János: A lengyelfalvi eset. Néprajzi szemléletű történeti életkép egy 18. századi székely faluról

O pochovaných kúskoch mydla máme údaje okrem Slovenska aj z iných častí Európy.16

Na pamiatku obetí z Dunajskej Stredy a okolia, ktorých bolo viac ako 3000, postavili pamätník v cintoríne až neskôr, v r. 1969:

Stĺp martýrov na dunajskostredskom cintoríne, ktorý postavil zvyšok náboženskej obce v r. 1969, zostal jediným putom, ktoré nás, pozostalých, ešte volá späť, a ktoré niektorých z nás ešte semtam aj uvidí: toľko zostalo zo živej, ovplyvňujúcej, tvorivej, žiarivej židovskej „malej svätyne". Kto môže, z času na čas sa ešte vydá na púť, aby si uctil symbolický aj skutočný hrob svätých, čistých, aby orodovali za naše deti, za náš národ, za našu krajinu.

(Engel 1995, 168)

Lučeneckí preživší odhalili pamätnú tabuľu holokaustu v r. 1948 v neologickej synagóge a pred obradnou sieňou nového židovského cintorína postavili pomník od Oszkára Winklera s trojjazyčným (slovensko-maďarsko-hebrejským) nápisom - Na pamiatku našich mučeníkov - v r. 1951.

Komárňanskí Židia, ktorí prežili šoa, už v roku 1945 umiestnili v dome smútku pamätnú tabuľu výlučne s hebrejským textom, a v roku 1948 ako pamätník holokaustu vyhĺbili symbolickú pec v stene malej synagógy, patriacej k útulku. O dva roky neskôr, v r. 1950 uložili sem pamätnú knihu s menami komárňanských obetí (Raab 2000,45)l7. Podľa zápisnice náboženskej obce pamätník odhalili v nedeľu 14. marca 1948 (na tento deň nariadilo vedenie náboženskej obce všeobecný pôst). Podujatie, na ktoré boli pozvaní iba členovia náboženskej obce, sa začalo doobeda o 9.30 zádušnou bohoslužbou.18 19 Hebrejský nápis na bielej mramorovej doske, umiestnenej nad pecou znie v slovenskom jazyku nasledovne:

Na večnú pamäť v svätej sieni večne živého.

Svätým, mužom, ženám a deťom, príslušníkom našej posvätnej spoločnosti, tu v Komárne - nech sa postaví Sion a Jeruzalem — ktorí zomreli v mukách, boli kruto zavraždení v pracovných táboroch, ktorí boli odvlečení v roku 704 [=1944] do zeme prenasledovania ako stádo na jatky boli zavraždení, zmasakrovaní a spopolnení prekliatymi zloduchmi, otcovia, matky a deti, milo vaní,

v živote vrúcni,

pobožní, pravdiví a čistí spoločne za posvätenie mena Všemohúceho.

Bože, uchovaj ich v spomienkach spolu s ostatnými pozostalými pravdivými sveta, a pomsti krv tisícov synov Izraela, ako to povedali tvoji proroci: Pomstím ich nepomstenú krv.

Pán býva na Sione. “

(Joel 4, 219)‘9

16 Henrietta Somodi vo svojej knihe, v ktorej zhŕňa výsledky svojich výskumov cintorínov v župe Bács-Kiskun na űzetni Maďarska, píše: „Na niekoľkých maďarských a stredoeurópskych cintorínoch nachádzame tzv. hroby mydiel (...) Niekoľkí preživší ich po vojne vyhľadali, vykúpili a pietne pochovali“ (Somodi 2001, 19). V súvislosti s pamätníkom holokaustu v Albe Iulii píše Ruth Ellen Gruber vo svojej práci o európskych židovských pamätných miestach: „Podobne, ako v ďalších rumunských cintorínoch, aj tu stojí pri vstupnej bráne pomník, pod ktorým je pochované mydlo z mŕtvych tiel Židov“ (Gruber 2010, 258).

17 O tejto forme spomínania a pripomínania píše Géza Komoróczy : Z obdobia po prvej križiackej výprave - keď vojaci tiahli na Svätú zem a cestou po Európe zabili veľa Židov - „sú popri kronikách v hebrejčine, zachytávajúcich tragické udalosti, najdôležitejšie tzv. Memorbukh: menné zoznamy obetí, ktoré sa v príslušných obciach v rámci obradu (mazkir) pravidelne čítali“. Podľa Komoróczyho by bolo správnejšie nazývať ich „knihami pripomínania“ (Komoróczy 2000, 171). Tento spôsob zachytávania mien zosnulých pretrval dodnes, aj po holokauste v mnohých náboženských obciach napísali preživší pamätné knihy. Podobný jav som spozorovala v homorakúskej obci Enns. Knihu s menami padlých v 2. svetovej vojne (Namesbuch Gefallenen) uložili v otvore na pomníku obetí.

18 Zápisnica Komárňanskej židovskej náboženskej obce z 22. februára, resp. zo 7. marca 1948.

19 Preložený do slovenčiny na základe maďarského prekladu originálneho hebrejského textu, ktorý vyhotovila Viktória Bányai.

40