Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2015 - Acta Ethnologica Danubiana 17. (Dunaszerdahely-Komárno, 2015)

Tanulmányok - Marx Mária: Műszövés Őriszentpéteren a 19 - 20. század fordulóján

Marx Mária (2014): Reprezentatív damaszt-tárgyak a zalai múzeumok gyűjteményeiben. In A textilművesség évezredei a Kárpát-medencében. Szulovszky János szerk. Budapest: Plusz Könyvek,

111-120. p.

Rejtő Sándor (1898): Textilipar. In Magyarország közgazdasági és közművelődési állapota ezeréves fennállásakor és az 1896. évi ezredéves kiállítás eredménye. VII. kötet. Matlekovics Sándor szerk. Budapest: Pesti Könyvnyomda Rt. 617-627. p.

Umelecké tkáčstvo v maďarskom meste Őriszentpéter na prelome 19.-20. storočia

(Súhrn)

V 80-tych rokoch minulého storočia sa dostala do múzea v Körmendé pozostalosť tkáčskeho majstra Antala Takácsa z mestečka Őriszentpéter vo Vašskej župe. Nachádzajú sa v nej rôzne písomnosti od cechových artikúl z roku 1820 až po úradné dokumenty do jeho úmrtia v roku 1915, ktoré sa týkajú jeho firmy Umelecká tkáčska dielňa Kovácsa a Cziháka (Kovács és Czihäk Műszövőde). Moja štúdia spracováva tento pramenný materiál s cieľom predstaviť jedno špecifické, mimoriadne rozvinuté a v národopisnom výskume doteraz neprávom opomínané odvetvie tkáčskeho remesla, ako aj zmeny, ktoré nastali v remeselnej výrobe na dedinách a v mestečkách na prelome 19. - 20. storočia.

Na základe údajov v spomenutých dokumentoch môžeme sledovať proces, v priebehu ktorého sa z tradičného dedinského tkáča stáva moderný, paletu svojich výrobkov inovujúci a na trhu zhodnocujúci podnikateľ. Od ľudových textílií, vyhotovených z domácky pradených nití, sa svojimi vlastnými odbornými znalosťami a s pomocou práce ním zamestnávaných vysoko kvalifikovaných majstrov dospel až k výrobkom, navrhnutým a spracovaným na umelecko-remeselnej úrovni.

K takejto premene už vedomosti získané v rodine nepostačovali. Pre získanie nových poznatkov musel vtedy už vyučený tkáčsky majster odísť do Kežmarku, ležiacom na opačnom konci Uhorska, kde ich školitelia - pochádzajúci predovšetkým z Moravy a Čiech - učili používať novšie, oveľa vyspelejšie a módnejšie odvetvie tkáčskeho remesla, a to jacquardové tkanie.

Na Odbornej škole tkáčskej v Kežmarku sa naučil nielen nové tkáčske techniky, ale v súlade so široko zameranými učebnými osnovami si osvojil aj podnikateľské a finančné znalosti. S odporučením pedagogického zboru a so štátnou podporou získal moderné tkáčske stavy a mangľovacie stroje. Prvý Jacquardov tkáčsky stav v jeho dielni mu pravdepodobne tiež zostavili jeho učitelia.

Svoje dobré vzťahy so školou neprerušil ani neskôr. Z tohto okruhu pochádzal aj jeho neskorší spoločník vo firme, rodák zo sedmohradskej obce Doboka (teda taktiež z iného konca krajiny), a tiež aj jeho nastávajúci zať Elek Horvát sa učil na tejto škole. Odtiaľto si kupoval vzory a tu dostal aj mená a adresy dodávateľov pre svoju firmu. Dokonca v istom období svojej činnosti dal v Kežmarku bieliť a mangľovať ním vyrábané damaskové plátno.

Správy o svojich nových výrobkoch doručoval cielenému okruhu svojich zákazníkov pomocou reklám a inzerátov, uverejňovaných v tlači. Tým dosiahol, že jeho výrobky si objednávali a kupovali aj zákazníci z veľmi vzdialených krajov. Okruh jeho spotrebiteľov sa z vrstvy dedinských remeselníkov, inteligencie a drobných zemanov presunul na mešťanov a súčasne s tým aj do mestskej obchodnej siete. K rozvoju jeho firmy prispela meštianska móda damaskového a iného nového tovaru, čo si Antal Kovács uvedomil s dobrým citom pre obchod. Jeho činnosť podporovala aj štátna dotácia, ktorá práve podporou takýchto podnikaní mala prispieť k rozvoju priemyslu v krajine. Výsledkom jeho odborných znalostí, podstúpenia rizík a jeho investícií bola jedna dobre prosperujúca firma. A z neho samého sa stal vážený občan svojho bydliska a predseda viacerých miestnych organizácií. Prvú svetovú vojnu, ktorá podobné priemyselné podnikania pohltila, už nezažil do konca. Jeho zať Elek Horváth už nepracoval ako samostatný remeselník, ale až do svojho odchodu do dôchodku bol riaditeľom jednej textilnej fabriky v Szombathelyi.

109