Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2013 - Acta Ethnologica Danubiana 15. (Dunaszerdahely-Komárno, 2013)
A közép-európai folklorisztika időszerű kérdései c. nemzetközi konferencia előadásaiból - Verebélyi Kincső: A szokáskutatás lehetősége az európai entológia keretében és azon túl
Možnosti výskumu obradového folklóru v rámci a nad rámec európskej etnológie (Zhrnutie) Folkloristika sa v dejinách vedných disciplín pokladá za mladšiu disciplínu, v porovnaní s filozofiou a historiografiou. Výskum obradového folklóru v rámci nej ešte neprekonal ani čas dospievania. Je všeobecne známe, že slovesná folkloristika, ktorá sa vyrástla z literárnej vedy/teórie literatúry a z mytologických výskumov, sa stala samostatnou až na konci 19. storočia. K zachovaniu folkloristiky došlo v tých prípadoch, keď jej výučba a rozpracovanie prebiehali v rámci literárnej vedy. Folkloristika u nás a v krajinách, ktoré nasledovali vzory staršej nemeckej vzdelanosti, zahŕňala aj výskum obradov. Pred niekoľkými desaťročiami veľakrát spomínaný „Theoriefeindlichkeit“ bol dlho platný aj v prípade výskumu obradového folklóru. Na definovanie toho, čo je ľudový zvyk, prišiel rad v niekoľkých lexikónoch: nevyhnutne stručne, apodikticky, bez argumentácie a dokazovania. Výskum tradície, ktorý sa predovšetkým viaže k obyčaj om kalendárneho a životného cyklu, sa húževnato udržiava vo výskumoch uskutočnených v Maďarsku. Teoretické otázky štúdia obyčajov neboli časté. Tam, kde sa uskutočnila zmena paradigmy, väčšinou sa to udialo v znamení hľadania a utvárania teórie. Moje konštatovania sa nevzťahujú len na výskum obradového folklóru, ale aj na folkloristiku/národopis celkovo. Zmena paradigmy sa šírila z výskumných centier, ktoré disponovali veľkým okruhom pôsobnosti, niekedy nezávisle od seba a do určitej miery odlišnými smermi. V podstate americko-anglosaská antropológia sa podľa svojej minulosti a logiky členila a špecializovala na „odborné oblasti“. Francúzska etnológia - vrátane európskej - sa do istej miery obohatila o niektoré názory americkej antropológie, avšak zostala nedotknutá voči iným prichádzajúcim impulzom. V európskych stredomorských štátoch - Taliansko, Španielsko, Portugalsko - sa ústrednou tematikou stal výskum symbolických spoločenských jednaní. Obdobne tak v bulharskej a rumunskej folkloristike. V Grécku môžeme pozorovať tradičné, opisné, klasifikujúce a typizujúce prístupy. V súčasnosti už nemôžeme hovoriť o jednotnej „nemeckej národopisnej“ škole, avšak od „falkensteinského prevratu“ je zmena paradigmy viac citeľná. Slovesná folkloristika sa obnovila v kruhu autorov Enzyklopädie des Märchens alebo Fabula, ale programom zostalo kultivovanie nepopierajúcej minulosti. Pod názvom „európska etnológia“, ktoré nastúpilo namiesto „Volkskunde“, nastala zmena smeru v znamení modernity, ktorú mnohí považujú za rozbitie disciplíny. Švajčiarsko a Rakúsko sú hraničnými oblasťami vo vzťahu kultivovania národopisu. Odborné štúdie poukazujú na uchovávanie, obnovovanie výskumu tradícií, na ich spájanie s istými osobnosťami a považujú nemecké vzory za nasledovaniahodné. V škandinávskych štátoch koncom 20. storočia vznikli také smery na poli štúdia ľudovej viery, religionistiky, mytológie, resp. na poli slovesnej folkloristiky, ktoré sa stali smerodajnými nielen pre európskych, ale aj pre amerických bádateľov. Popritom aj výskum súčasnosti nadobudol výraznejší charakter. Ruské/sovietske výskumy od vzniku odboru položili mnohé základy a zaviedli inovácie, ktoré sa obnovovali vo vlnách, a sústreďovali geniálnych bádateľov (Propp, Bogatyrjov, Meletinskij, Bajburin a predstavitelia „tartuskej školy“). Kvôli inšpirácii nebolo potrebné ísť k „susedom“, pretože zdroj funkcionálnej analýzy textu, teórie semiotiky jazyka, literatúry a kultúry nachádzame práve m. Čo sa týka východoeurópskych štátov - okrem hudobnej folkloristiky - smer orientácie stanovil nemecký národopis pred II. svetovou vojnou. Je všeobecne známe, že po II. svetovej vojne sa tento smer zmenil. Politický postoj jednotlivých štátov v oblasti vedy, znalosť jazyka bádateľov a ich systém kontaktov určovali, ktorý z vplyvov, či východný alebo západný, mal väčšiu pôsobnosť a na akom území. Za veľkú stratu možno považovať to, že ešte stále hovoríme o vplyvoch, a nie o uplatnení. Popri rozvinutí národopisnej interpretácie tradície, v rozmanitých obdobiach a s odlišnou intenzitou prichádzajúca zmes názorov vytvorila také samostatné a špecifické národopisné/folkloristické pohľady a teórie, ktorých prijatie by viedlo k obohateniu západoeurópskeho národopisného zmýšľania. V takomto rámci treba chápať minulosť, prítomnosť a budúcnosť folkloristiky. (Preklad Marianna Mészárosová) 83
