Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2013 - Acta Ethnologica Danubiana 15. (Dunaszerdahely-Komárno, 2013)
A közép-európai folklorisztika időszerű kérdései c. nemzetközi konferencia előadásaiból - Voigt Vilmos: Az aktuális közép-európai terminátor a folklorisztikában
v konečnom dôsledku „ako, kedy a za akých okolností spoločnosti začnú rozlišovať sociálnych aktérov podľa ich kultúrnych znakov.“ b) oblasť výskumu kultúrnych kódov a foriem so zameraním na procesy nielen v obsahoch, ale tiež vo formách komunikácie (Leščák 2001, ale napr. aj Joseph Grim Feinberg s odkazom na teóriu médií a diskurz o autenticite folklóru: Grim Feinberg 2011). V rámci toho, čo majú jednotlivé krajiny Strednej Európy (a nielen posttotalitné) spoločné a čo je dokladom toho, že napriek konštatovanej relatívnej diverzifikácii ide o synchrónny proces zmien prebiehajúcich v aktuálnych stredoeurópskych výskumoch folkloristiky, možno formulovať nasledovné všeobecne platné trendy: 1. ponímanie folkloristiky ako súčasti etnológie (Kiliánová 2006). 2. z toho vychádza tendencia výskumov k sledovaniu skúmaných kultúrnych fenoménov a procesov v ich komplexnosti, ktorá sa smerom do súčasnosti prehlbuje a tematicky i problémovo rozširuje. 3. K „spoločným“ trendom možno priradiť tiež tendenciu „antropologizácie“, dotýkajúcu sa humanitných vied všeobecne (Kuligowski 2012 ju konštatoval pre poľské prostredie, v slovenskej folkloristike Krekovičová 2005, 23). Táto tendencia by si z hľadiska dejín folkloristiky v tomto priestore zaslúžila špecifickú analytickú štúdiu, na ktorú však v tomto príspevku nie je dostatočný priestor. Pokiaľ sa týka slovenskej folkloristiky, jednou z takto orientovaných línií je napr. kognitívna orientácia výskumu prozaických naratívov, opierajúca sa o teóriu a metodológiu kognitívnej antropológie a psychológie, ktorá sa postupne udomácňuje v najmladšej generácii bádateľov (napr. Tatiana Bužeková, Vladimír Bahna a ďalší), pohybujúcich sa na rozhraní folkloristiky, religionistiky a sociálnej antropológie. 4. Výraznejšie presadzovanie inter- a transdisciplinarity výskumov. Premieta sa jednak v používaní základných teoreticko-metodologických konceptov, spoločných pre viaceré humanitné odbory, výskumných metód (napr. „oral history“) a analytických kategórií interdisciplinárneho charakteru (mediálna teória, identita a identifikácia (kolektívne identity), procesy a kontexty vzniku kultúrnych konštrukcií, ktoré sú jedným zo základných problémov súčasnej európskej etnológie (Niedermüller 2002), kultúrne reprezentácie (Hall 1997) a pod. V takýchto okruhoch výskumu sa často hranice disciplín stierajú a stávajú sa „priepustnými“. Ako príklad možno uviesť historiografiu. S orientáciou historických výskumov na tzv. „malé dejiny“, skúmanie minulosti prostredníctvom „každodennosti“, dochádza k približovaniu sociálnej histórie a etnológie/kultúmej antropológie. S tým súvisí okrem iného aj využívanie folklórnych prameňov ako podpornej argumentačnej bázy pre historiografiu najednej strane a otváranie ďalších „výskumných polí“ pre etnológiu a folkloristiku (v rámci skúmania kultúry ako znakového systému) na strane druhej. K prelínaniu s ďalšími vednými disciplínami dochádza v posledných desaťročiach najmä v súvislosti s hudobnou, literárnou, divadelnou históriou, dejinami výtvarného umenia, kultúrnou, sociálnou, politickou a historickou antropológiou, hymnológiou, religionistikou, kognitivnymi vedami atď. IV. Napokon by som chcela zdôrazniť, že do popredia folkloristických výskumov posledných dvoch desaťročí (v súvise s „dvojkoľajnosťou“ jej bádaní, pričom druhú z línií reprezentuje skúmanie kultúrneho dedičstva) sa dostáva tiež kritika prameňov a pokračuje sa v intenzívnom spracovávaní významných historických zbierok a v ich vydávaní. Tento trend - teda 54
