Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2013 - Acta Ethnologica Danubiana 15. (Dunaszerdahely-Komárno, 2013)

A közép-európai folklorisztika időszerű kérdései c. nemzetközi konferencia előadásaiból - Voigt Vilmos: Az aktuális közép-európai terminátor a folklorisztikában

slovenskej folkloristiky považujem za legitímne a pre túto vedu za prínosné je ten, že i folkloristika na Slovensku už dávnejšie prekročila úzke hranice štúdia folklórnych prejavov ako súčasti tradičnej kultúry...“ (Panczová 2009, 9).

3. Názor, že termín „ľudová kultúra“ treba opustiť ako anachronizmus (používať označenie „tradičná kultúra“) a zároveň buď vypustiť z terminologického aparátu aj označenie „folklór“, alebo zúžiť obsah termínu folklór na oblasť:

a) v stredoeurópskom priestore už prakticky uzavretých foriem „tradičnej kultúry“ istého historického obdobia. Sú súčasťou „kultúrneho dedičstva“ a je potrebné ich chrániť;

b) prejavov vyznačujúcich sa špecifickým umeleckým (folklórnym) „štýlom“ (Danglová 2010; Kiliánová 2006).

Z hľadiska metodologickej i terminologickej „čistoty“ ide - podľa môjho názoru - o vhodné a v súvise s tradiciami folkloristiky v tomto priestore zrozumiteľné vymedzenie „manévrovacieho poľa“ pre folkloristické, ale i etnologické a sociálno-antropologické prístupy.

4. Na tomto mieste sa bližšie pristavím ešte pri formulovaní a používaní viacerých zastrešujúcich teoreticko-metodologických konceptov a pojmov, charakteristických špeciálne pre poľské folkloristické výskumy sledovaného obdobia paradigmatických zmien. Prístupy poľských autorov prezentujú do istej miery odlišnú líniu bádáni ako iné oblastí Strednej Európy, ktoré sú úzko späté s tradíciami tzv. „nemeckej školy“. Je to:

a) koncept folkloristiky ako antropológie hovoreného slova. Je charakteristický odpútaním sa od literárnej vedy (Sulima 2005), ale nerešpektuje, podľa môjho názoru, širšie žánrové vymedzenie folkloristiky (vrátane spievaných, hudobných, tanečných, výtvarných, písaných a ďalších žánrov). Dôraz sa tu kladie na oblasť slovesnej folkloristiky a na kontext tohto typu orálnych podaní;

b) tzv. „myslenie ľudového typu“ (Robotycki 1985; Robotycki 1998), pre ktoré je charakteristické mýtizovanie reflektovanej reality, kategorické a stereotypné myslenie, nerozčlenenosť vnímania reality atď.

Táto kategória sa ukazuje ako vhodná aj pri výskumoch masovej kultúry;

c) kategória „kultúry ľudového typu“ (Stomma 1986) vychádza zo zdôrazňovania vplyvu symbolických systémov na rozvoj osobnosti človeka. Motivácie činov jednotlivca vychádzajú z jeho kultúrnej determinovanosti. Majú často základ v tradičných mechanizmoch chápania sveta. Ide o pretrvávanie nereflektívnych (rutinných, zvykových) mechanizmov reagovania. Tieto mechanizmy sú bezprostredne spojené s aktivizáciou tradičnej kolektívnej pamäti a s fenoménom oddelenia povedomia, ktoré sa podľa Stommu javí ako mdimentámy kánon nášho myslenia. Túto kategóriu možno použiť pri analýze kultúry v rôznom čase, priestore a spoločenskom prostredí (Hajduk-Nijakowska 2009).

d) etnolingvistický prístup tzv. lublinskej školy (Bartmiňski 2009; Adamowski-Szmyk 2010). Vychádza predovšetkým z folklórnych textov a zo žánrového štúdia a pracuje s konceptom „jazykového obrazu sveta“.

III.

Toľko k istej diverzifikácii prístupov vo folkloristických „školách“ v stredoeurópskom priestore. Z hľadiska „identity“ folkloristiky všeobecne tu možno - opierajúc sa o G. Kiliánovú (Kiliánová 2006, 284) - vyčleniť dve zásadné línie výskumov:

a) orientáciu, v rámci ktorej prevláda výskum „súčasných slovesných, spevných, hudobných, tanečných a iných umeleckých prejavov, ktoré sa sledujú ako kultúrne zvláštnosti istých skupín alebo komunít.“ Podľa Dorothy Noyes (Noyes 2005, 3) folkloristika študuje

53