Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2013 - Acta Ethnologica Danubiana 15. (Dunaszerdahely-Komárno, 2013)

A közép-európai folklorisztika időszerű kérdései c. nemzetközi konferencia előadásaiból - Klamár Zoltán: A folklorizmus mint társadalmi jelenség tudományos értelmezése a délszláv térségben

názory jednotlivcov odlišnej profesie, čo uistí výskumníka v tom, že si organizátori konferencie dobre zvolili tematiku. Je evidentné, že sa autor týchto riadkov pustil do beznádejnej úlohy.

V spomínanom diele, ktoré zahŕňa 33 štúdií, sa prejavil celý etnologický a kultúrno-antropologický odbor a preto si môže zvedavý čitateľ vytvoriť o otázke obsiahly, rýchlo zachytený obraz, a v prípade rôznych tém spoznať časť vedeckých výsledkov, a to slovinských, chorvátskych, bosniackych, srbských, čiernohorských a macedónskych. Keď k tomu všetkému pridáme citovanú juhoslovanskú literatúru, tak sa rámec otázky rozšíri ešte viac.

Samotný jav bol organickou súčasťou folklorizmu v kontexte každodennosti obyvateľov juhoslovanského priestoru. Na jednej strane vlastne znamenal spôsob ako protestovať voči prísnosti štátnej strany na preukázanie staronovej identity pomocou symbolov, konštruovaných z rozmanitých prvkov národných tradícií.

V dôsledku predošlých zákazov, potrebovali folklórne tradície pretvoriť do takej miery, aby nepreukazovali rozdielnosti, ale oveľa viac tie prvky, ktoré sprítomňovali podobnosť.

Redaktorka diela, Dunja Rihtman-Auguštin, o otázkach folklóru a folklorizmu pojednáva ako o objasnení vytvárania skutočnej a falošnej identity. V kontexte reality každodennosti a nacionalizmu v priestore, ktoré sa stali jej východiskovým bodom, si kladie otázku, ako vzniká etnická identita, a čije folklór symbolom skutočnej alebo falošnej etnickej, resp. národnej identity. Uvádza príklady toho, ako používanie symbolov spoločného kultúrneho dedičstva môže prispieť k zvýšeniu pocitu bezpečnosti etnických skupín. Ako píše, objavenie ľudovej kultúry priestoru súčasne znamenalo aj lokalizovanie symbolov národnej identity. V prvom rade táto roľnícka kultúrna tradícia zotrvala aj počas socialistických desaťročí, hoci sa zdalo, že táto spoločenská vrstva, ktorej tvorba pomaly stratila spoločenskú funkciu, zmizne v socialistickej spoločenskej premene.

Oprávnene sme sa dostali ku koncipovaniu otázky: nakoľko možno symboly folklóru alebo presnejšie folklorizované symboly považovať za symboly identity?

Autor, ktorý si sám praje objasniť otázku, sa domnieva, že ju možno zodpovedať len vtedy, ak vysvetlí aj samotnú teóriu folklóru a folklorizmu. Nazdáva sa, že teória vychádza z dvoch predpokladov, a to že folklór nie je ničím iným, ako pôvodnou ľudovou kultúrou jestvujúcou vo svojej funkcii, kým folklorizmus je takým procesom, keď samotný folklór je zasadený do iného prostredia a stratí svoju pôvodnú funkciu. Autor pokračujúci v slede myšlienok sa zmieňuje aj o vyskytujúcich sa javoch folklorizmu v čase vidieckeho turizmu a zreteľne sa odvoláva na to, že pôvodná tradícia folklóru sa vo väčšine prípadov prerušila. Dôvod treba hľadať v úmyselnom ničení tradície prostredníctvom strany v predchádzajúcich rokoch. Pozorovania poukazujú, že sa vynechané zvyky zo života generácii znovu oživili po viacerých desaťročiach. V súvislosti s týmto procesom konštatuje, že vstup média do utvárania tradície generuje taký obsah identity, v spojitosti s ktorým už nemožno jednoznačne povedať, kde končí folklór a kde sa začína folklorizmus.

Z toho vyvodzuje dôsledok, že nemožno poskytnúť jednoznačnú odpoveď na aktuálnu prítomnosť folklóru a folklorizmu v spoločnosti, a tým nedisponujeme ani možnosťou konštatovať, že folklorizmus je totožný s falošnou identitou.

Berúc do úvahy aj osobné skúsenosti, veď autor týchto riadkov bol dlhé desaťročia súčasťou juhoslovanskej každodennosti - sa potrebujeme zmieniť aj o takých spoločenských javoch, ako aplikácia folklóru na spoločenskej úrovni. Na mysli máme konkrétne tradíciu spevnú a tanečnú. V mnohonárodnostnom štáte bola táto časť folklóru najviac prijateľná a použiteľná. Spôsob naplnenia obsahu príliš prízvukovaného hesla „bratstvo a jednota“ sa preukázal prostredníctvom repertoáru folklórnych súborov. Z tohto dôvodu boli jednotlivé amatérske a profesionálne folklórne skupiny nútené naučiť sa a v repertoári ponechať piesne a tance z celého územia Juhoslávie. S navrátením sa k ďalším vysvetleniam autorových argumentácií vyplynie to, že aj v Juhoslávii existujúca oficiálna kultúrna politika utvorila folklorizmus, ktorý bol podriadený ideológii a dostal sa do protirečenia s pôvodnou tradíciou folklóru.

Citeľne sa do pohybu dostali určité spoločenské procesy v druhej polovici 80. rokov 20. storočia, na konci ktorých sme mohli pozorovať predtým zakázanú ľudovú tradíciu, a tu obzvlášť myslíme zvyky divadelných hier, ktoré sa zaraďovali do folklóru. Patria sem oživené obyčaje z vianočného a veľkonočného sviatočného okruhu. Zákaz v poslednom prípade bol jednoznačný, a ešte namiesto vianočných a novoročných sviatkov kultúrna politika ponúkla tradíciu, ktorú bolo možné zasadiť do socializmu. Oficiálnymi sviatkami sa stali prvé dni Nového roku a vtedy sa stal z Mikuláša rozdávač darčekov Dedo

190