Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2013 - Acta Ethnologica Danubiana 15. (Dunaszerdahely-Komárno, 2013)
A közép-európai folklorisztika időszerű kérdései c. nemzetközi konferencia előadásaiból - Bydžovská, Iva: "Špaliček". A ponyvanyomtatványok digitális adatbázisa (Összefoglalás)
Ešte v roku 1950 americký folklorista Richard M. Dorson zaviedol v článku v American Mercury (Dorson 1950) neologizmus fakelore'2, ktorým navrhoval označovať javy kultúry, vydávajúce sa prostredníctvom ich „tvorcov” za folklór. Na Dorsonove štúdie z rokov 1969, 1976 (Dorson 1969) nadviazal Alan Dundes, ktorý sa pokúsil fenomén fakelore zasadiť do historicko-politického kontextu a poukázal na jeho existenciu i v kultúrnych systémoch iných krajín. Svoju koncepciu postavil na psychologických aspektoch medziskupinových vzťahov, pričom vyslovil tézu, že „fakelore má svoje korene v pocitoch národnej alebo kultúrnej menejcennosti, podriadenosti” (Dundes 1989, 51). Istým spôsobom oponoval negatívnym hodnotiacim súdom Dorsona a prihovára sa za to, aby sa javy fakeloru a priori neodmietali, ale aby boli vnímané ako integrálne prvky kultúry. Zaoberať by sa nimi mali folkloristi a skúmať by ich mali nástrojmi a metódami folkloristiky (Dundes 1989, 53). Vilmos Voigt uvažuje o folklorizme v kontexte chápania folklóru ako umeleckého systému (Voigt 1981), pričom za ideovú bázu pri manipulovaní s prvkami folklóru považuje zámer povýšiť, posilniť rozvoj ne-folklómeho umenia v rozvíjajúcom sa sociálno-historickom systéme umenia a špecifikovať a ochrániť folklórne umenie v tomto systéme. Pri určení historických vrstiev folklorizmu formuluje Voigt i termíny tradičný folklorizmus a neo-folklorizmus, pričom prvý v strednej Európe spája s 19. storočím keď „...folklorizmus označuje estetický ekvivalent nacionalizmu” (Voigt 1981,55). Neo folklorizmus je súčasťou estetiky umeleckej avantgardy, ktorá prvky folklóru (resp. tradičnej kultúry) prijíma zväčša len kvôli ich formálnej stránke, zriedka i kvôli obsahu, plniac reprezentačnú funkciu. Józef Burszta operuje i termínompostfolklorizmus, ktorý podľa neho predstavuje vývinovú fázu, ktorú charakterizuje prepletenie diferencovaných lokálnych a regionálnych foriem do nadlokálneho štandardu národného (výtvarného) folklóru. Pritom sa model ľudovosti, respektíve vybraných elementov ľudovosti stotožňuje so znakmi národnej kultúry. Národný folklór sa tak stáva výrazom umelej skonvencionalizovanej patriotickej ľudovosti (podľa: Danglová 1994, 79). V roku 1996 sa v štúdii E. Lafazanovského objavuje termín folklove. Koncept Konrada Kóstlina z roku 1994 o etnizácii kultúry Lafazanovski nahrádza termínom folklorizácia kultúry, ktorý vo vývoji kultúry vo východnej Európe úzko súvisí s folklorizmom ako s formou reprezentácie a symbolizácie identity. Folklove považuje za termín, ktorým je možné sa vyhnúť negatívnym konotáciám, spojeným s termínmi folklorizmus či fakelore (Lafazanovski 1996). V pozadí uvádzanej terminológie je dichotomický koncept „niečoho” východiskového, autentického, pôvodného, prvotného ..., na druhej strane odvodeného, zmeneného, štylizovaného, pretvoreného - čo však z pôvodného vychádza. Toto chápanie sa v praxi folklorizmu neustále až do súčasnosti umocňuje pravidlami rôznych súťaží a prehliadok, kde jedným zo základných kritérií je autentickosť/pôvodnosť predvádzaného materiálu. Na tomto mieste sa vynára tretia otázka - kto určuje mieru autenticity prejavov folklorizmu? V kontexte vyššie povedaného môžeme na problém nazerať z dvoch hľadisk: na jednej strane je to hľadisko tých, pre ktorých je folklór objektom - teda folkloristov a aktérov folklorizmu, na druhej strane je to pohľad samotných nositeľov, aktérov. V prvom prípade sú to bádatelia o folklóre, a tiež všetci upravovatelia, inscenátori - teda tí, ktorí nejakým spôsobom s folklórom manipulujú. Tu nezriedka, ako na to upozorňuje J. Hamar, vzniká napätie medzi chápaním autentickosti folklórneho východiska a jeho umeleckého stvárnenia s rôznou mierou štylizácie 12 fake = falošný, nepravý 176
