Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2012 - Acta Ethnologica Danubiana 14. (Dunaszerdahely-Komárno, 2012)
Krónika
práce to vidím ako prejav istej flexibility, aj keď mi je samozrejme ľúto, že najmä štátne inštitúcie nevedia zaplatiť mladých odborníkov a kultivovať cez nich spoločenské vnímanie významu kultúrneho dedičstva, medzietnických vzťahov, odhaľovania a možno aj odstraňovania fóbií z kultúrnej inakosti. To všetko sú oblasti, pre ktoré my pripravujeme našich absolventov. Takpovediac legendárne sú tie „ nebohé “/pominulé etnologické semináre, organizované bratislavskou katedrou. Mohli by sme počuť o ich dlhotrvajúcom (ešte aj dnes citeľnom) význame? Ako sa rozvíjajú dnešné medzinárodné kontakty katedry? Mnohí domáci i zahraniční kolegovia staršej a niekoľkí aj zo strednej generácie si iste pripomínajú vydarené medzinárodné výskumné sústredenia Seminarium ethnologicum koncom šesťdesiatych rokov. Svojím, v „normalizačnom“ spoločensko-politickom období samozrejme obmedzeným spôsobom naň nadviazali neskoršie poľsko-slovenské študentské semináre v sedemdesiatych rokoch. Od roku 1990 buduje katedra (aj vďaka predchádzajúcim a pretrvávajúcim osobným a kolegiálnym kontaktom so zahraničnými kolegami) široko rozvinutú medzinárodnú sieť spolupráce CEEPUS pre učiteľov a poslucháčov, ako aj špecifickejšie bilaterálne vzťahy s európskymi etnologickými katedrami v rámci programu Erasmus. V čom vidíš budúcnosť nášho odboru: odhliadnuc od toho, či hovoríme o národopise, etnológii či kultúrnej alebo sociálnej antropológii? Ako som spomenula, naši absolventi obstoja so cťou prakticky na všetkých postoch vyžadujúcich humanitné vzdelanie, resp. vzdelanie v oblasti sociálnych vied i aplikačné/manažerské zručnosti. Pridanou hodnotou, ktorú náš odbor prináša, a pre ktorú sa ho oplatilo a stále oplatí absolvovať, ako sa na tom mnohí zhodneme, boli pre osobnostný rozvoj každého z nás iste aj tie pohodové aj objavné roky štúdia. Dali nám výbavu na prekonávanie nástrah a výstrah spoločenskej reality. Aj satisfakcia z úspešnej praxe mala a má pritom vždy celospoločenský rozmer. Viem, aj tak ostáva otázkou, „na čo sme dobrí pre spoločnosť“? Náš dekan má v promočnom príhovore zakomponovanú myšlienku, síce v súvislosti s básnikmi, ale myslím, že sa hodí aj na náš odbor: ,,Doba, ktorá si myslí, že nás potrebuje najmenej, nás popravde potrebuje najviac “. Otvárať oči, pomenúvať procesy, hľadať a nachádzať východiská v spolužití, kultúrnej odlišnosti, v sebaúcte aj v úcte k druhým. Národopis/etnológia/kultúma antropológia nás učia nielen schopnosti empatie, načúvania, pozorovania, ale aj porozumenia zmyslu života - nášho vlastného i tých druhých. Za rozhovor Ti ďakuje a želá z príležitosti tohto (skoro) okrúhleho výročia veľa úspechov Tebe a Tvojej katedre József Liszka 239
