Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2011 - Acta Ethnologica Danubiana 13. (Dunaszerdahely-Komárno, 2011)

Tanulmányok - Viga Gyula: Történeti-néprajzi szempontok a Felföld gabonaforgalmához (Összefoglalás)

Na obchode s obilím sa stáročia podieľali spoločenské skupiny žijúce na rôznych miestach a v rôznych postaveniach, mohli sa rozlíšiť jeho rôzne úrovne, presnejšie: jeho rôzne úrovne spolupracovali v symbióze. Rané pramene od druhej polovice doby Arpádovcov hovoria o obchode s obilím v nikách miest, ktorý bol orientovaný predovšetkým na vonkajšie trhy (Belitzky 1932, 7-10; Szúcs 1984, 5-33), v období feudalizmu a raného novoveku možno bohato doložiť údajmi aj vnútorný obchod s obilím. V 16. - 18. storočí však - najmä vďaka výskumom Istvána N. Kissa - historicko-etnologický prístup opäť môže rozčleniť viac vetiev predaja cereálií. Podľa jeho výpočtov - berúc do úvahy výsledky úrody, počet agrárneho obyvateľstva a jeho spotrebu, ako aj potrebu osiva - v sledovanom období v Boršodskej, Hevešskej, Nitrianskej a Zemplínskej župe sa na rozlohe cca 17 tisíc km2 urodilo ročne približne 96 tisíc metrákov chlebového obilia. Možno len odhadovať, aká časť z toho sa dostala na vnútorný trh, ale toto všetko bezvýhradne dokazuje existenciu a potrebu trhu s obilím práve tak, ako významný počet roľníckych hospodárstiev, ktoré nepestovali ani pšenicu, ani raž (N. Kiss 1987, 251). Analýzou produkcie viac než 130 tisíc poddanských hospodárstiev dokazuje aj to, že v 16. stor. na skúmanom území v 35,6% poddanských hospodárstiev, v 17. stor. v 34,9%, v roku 1707 v 49,8% nepestovali chlebové obilie. Domnieva sa, že ľud, ktorí nemal zabezpečený chlieb, pozostával z rôznych spoločenských skupín, do ktoiých patrili pestovatelia hrozna a chovatelia dobytka v monokultúmych oblastiach práve tak ako skupiny „bezzemkov“, resp. tých, ktorí boli „bez úrody“, skupiny remeselníkov a nádenníkov, ako aj živly dedinského obyvateľstva s neistou obživou. Zásobovanie tejto populácie si podľa Istvána N. Kissa vyžadovalo zabezpečenie významného množstva chlebového obilia pre trh a v jeho predaji - popri trhoch - mohla hrať úlohu aj bezprostredná výmena produktov a výplata v naturáliách (N. Kiss 1987, 251).

Celý rad stredovekých hospodársko-historických údajov naznačuje, že obchod s obilím, predovšetkým so pšenicou, bol najdôležitejším pohybom výmeny tovaru medzi Dolnou zemou a hornatými oblasťami. Hoci podstatnú časť dopestovaných produktov si obyvatelia hornatých oblastí zadovážili sami, často si ich vymieňali na Dolnej zemi a mimoriadne intenzívne bolo aj odvážanie obilia do severných oblastí. Ich predaj sa uskutočňoval sčasti v jarmočných centrách v oblasti na rozhraní Severomaďarského stredohoria [maď. Északi-középhegység] a Dolnej zeme (Vác, Gyöngyös, Eger, Mezőkövesd, Miskolc), sčasti na trhoch hornozemských miest a banských miest (Gyimesi 1967, 481^186; Dankó 1974, 177; Dankó 1973-74, 297). János Belitzky poukázal na to, že významný obchod s obilim sa uskutočňoval v dobe tureckého panstva medzi Turkami a Maďarmi (Belitzky 1932, 30-33), podobne ako iné odvetvia obchodu, aj toto zostalo „životaschopné“ medzi dŕžavami rozdrobenej krajiny.

Neoceniteľné sú aj postrehy Istvána N. Kissa o poddaných roľníkoch, ktorí boli účastníkmi obchodu s obilím. Domnieva sa, že v 16. - 18. storočí sa vnútorný obchod s obilím uskutočňoval pomocou reťazca miestnych trhov, a keďže doprava pšenice na vozoch bola mimoriadne drahá - preprava na 30 km v 16.-17. stor. zvyšovala cenu produktov o 25-30 % - obchod s obilím sa uskutočňoval predovšetkým na trhoch s malým okruhom príťažlivosti (N. Kiss 1963, 159-163). Podstatná časť obchodu s tovarom - popri slobodných kráľovských mestách, dominujúcich v exporte a v importe, predovšetkým v predaji obilia, zvierat a vína - sa uskutočňovala na miestnych trhoch a ich obrat bol vo veľkej časti v rukách sedliackych obchodníkov, pochádzajúcich z poddanského stavu (N. Kiss 1987, 252. Viď ešte: Szakály 1973, 55-112). Popri nich, samozrejme, obchodovala aj šľachta1 a na prelome 18.-19. stor. sa

1 Podľa colných denníkov tridsiatok z Lučenca v 17. stor. šľachtici obchodovali s obilím, ktoré vozili z Dolnej zeme do pohraničných oblastí Novohradu, Gemera, Malohontu (Pálmány 1985, 179).

146