Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2011 - Acta Ethnologica Danubiana 13. (Dunaszerdahely-Komárno, 2011)

Tanulmányok - Viga Gyula: Történeti-néprajzi szempontok a Felföld gabonaforgalmához (Összefoglalás)

už vytvorila významná vrstva obchodníkov s obilím. Napríklad v povodí Bódvy, v Boršodskej župe, v okolí mesta Edelény už v 1850-tych a 1860-tych rokoch tu už permanentne boli obchodníci s plodinami, ktorí dopravovali obilie sedliakov na hornozemské jarmoky a trhy. V okolí Szendrő sa obchodníci s plodinami usídlili na samom konci 19. stor., z obce Martonyi napr. „slovenskí furmani“ vozili obilie do Medzeva, na každý voz uložili 12 vriec.2 Toto všetko malo mimoriadny význam nielen z hľadiska mestečiek a sedliacko-meštianskeho vývoja, ale aj z pohľadu výmeny tovaru a celkových hospodárskych vzťahov medzi jednotlivými regiónmi. Ich následky trvali v podstate do zrušenia poddanstva, resp. do pomeštiačtenia roľníctva, ale ich vplyv sa prejavoval aj neskôr. V druhej polovici 19. stor. sa zmobilizovala časť majetnejšieho sedliackeho spoločenstva. Na konci 19. stor. napr. zo Solnockej župy aj samotní gazdovia vozili na predaj obilie do rôznych miest (Debrecín, Budapešť), z Kunmadarasu chodili vozy aj na Hornú zem.3 Nakedy by sa v pomaly modernizujúcej Karpatskej kotline vytvoril systém obchodu s obilím - založený na modernej doprave - trianonské hranice odrezali od centrálneho územia najvýznamnejšie trhy s obilím, v dôsledku čoho bolo treba v období medzi dvomi vojnami znovu zorganizovať obchod s obilím (Csató 2006, 81-91).

Samozrejme, poľné hospodárenie sa rozvíjalo aj na Hornej zemi a prostredníctvom noviniek v príprave pôdy, pestovateľských postupoch, výseve modernejších odrôd, ktoré sa šírili s veľkými regionálnymi rozdielmi, roľníci dúfali vo väčšie výnosy. Avšak hranice geografických daností sotva mohli prekročiť. Na väčšej časti Hornej zeme len na konci 19. stor. prešli na systém striedania plodín: na začiatku 20. stor. bol podiel trojpoľného systému v západnej časti regiónu 10%, vo východnej 40% obrábanej plochy. Väčšiu časť osevnej plochy zaberalo obilie, kvôli agrámo-ekologickým podmienkam (v roku 1864) bola na najrozsiahlejšej ploche pestovaná raž (31,7%), po nej nasledoval jačmeň (21,4%), ovos (19,4%), a nakoniec pšenica (17,2%) a kukurica (8,2%). Podiel zmesi pšenice a raži [maď. kétszeres] (1,2%) a prosa (0,9%) už skôr len pripomínajú dávnejšiu pestovateľskú štruktúru. Samozrejme, poradie pestovaných druhov obilia bolo v rôznych župách rôzne a ich pomer aj v polovici 19. stor. odzrkadľoval geografické podmienky roľníkov v jednotlivých mikroregiónoch, ktoré sa zafixovali po celé generácie v pestovateľských technikách i v celej tradícii pracovnej kultúry. Napríklad raž zaberala v Turnianskej župe 52,3% obrábanej pôdy, v Novohrade 48,2%, ale aj v Boršodskej župe zaberala 45,2% rozlohy a pšenica s najväčšou osevnou rozlohou, ktorú mala v Honte, bola len 30%, v nasledujúcej Hevešskej župe bol pomer rozlohy pšenice, tohto najcennejšieho obilia 28,8%. Avšak v Oravskej župe bol pomer rozlohy raže 89,3% a v Liptovskej župe 59,3% z celkovej rozlohy pestovaných obilnín. Je ľahko pochopiteľné, že hoci dve kultúrne plodiny z nového sveta, v 18. stor. postupne sa udomácňujúca kukurica a zvlášť v 1780- tych rokoch rýchlo sa šíriace zemiaky - v 19. stor. zaberali viac ako pätinu obrábanej pôdy na Orave, v Liptove a na Spiši a viac ako desatinu ornej pôdy zaberali aj v Trenčianskej, Šarišskej a Zvolenskej župe — zabezpečenie potravy pre severný pás Hornej zeme bolo ťažko predstaviteľné bez potravinových prebytkov od roľníkov v nížinných krajoch (por. Frisnyák 1998, 368-372). Je isté, že vyrovnanie prebytku a nedostatku chlebového obilia, presnejšie zníženie ich priepastných rozdielov, zaujali svoje miesto - zodpovedajúce významu tejto skutočnosti - v spôsobe života ľudu a kultúre práce v oblastiach s odlišnými danosťami, ako i vo vzťahoch medzi regiónmi. Domnievame sa, že tieto skutočnosti boli hnacou silou rozvoja obchodu i dopravy a zrejme ovplyvnili celú tradíciu pestovania a spotreby obilnín.

2 S údajmi Bélu Gundu a Pétera Szuhayho, sumarizujúc: Paládi-Kovács 1999, 345.

3 Výskum a komentár Zsolta Csaloga neobsahuje presnejšie určenie miesta. Porovnaj: Csalog 2001, 173.

147