Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2010 - Acta Ethnologica Danubiana 12. (Dunaszerdahely-Komárno, 2010)
Krónika
aj s múzejnou prácou - výstavnou, ochranárskou, výchovnou. Organizátor i účastník mnohých konferencií, vždy prinášajúci zmysluplné, ucelené výskumy výraznej pramennej hodnoty. Redaktor, ale aj pisatel - vo svojej velkej, knihami a ilustračným materiálom, páskami a kazetami, fotografiami a kresbami zapratanej príjemnej domácej pracovni - stihol pripraviť do tlače mnohé zborníky, drobnejšie články osvetového charakteru, ale aj úctyhodné publikácie o svojich témach. Národopisný tábor v Bicske zostane pre mňa jedným zo životných zážitkov. Lacimu nebolo lúto času ani energie, spolu s manželkou, historičkou novoveku Zsófiou Demeter a s ďalšími kolegyňami z múzea, dokázali počas celého letného týždňa zaujať skupinu školských deti národopisným a historickým výskumom! Toľko entuziazmu, čo ho bolo aj na rozdávanie! V pamäti sa mi vynárajú aj mnohé dalšie exkurzie v rámci vedeckých konferencií, ale aj osobné a rodinné vzťahy. Stačilo vari pol vetou spomenúť, že by sme radi videli kraj, odkiaľ pochádzali aj moji predkovia v Honte, a to iste ani nebola náhoda - Laci zorganizoval návštevu u svojich svokrovcov, ku ktorým mal príkladný vzťah - a tak som aj ja s mojou mamičkou a neskôr aj s mojim manželom a deťmi mohla navštíviť kraj, Balašské Ďarmoty, ústredný topos časti našej rodinnej oral history. Mimochodom, aj ja som sa chcela zavďačiť a tak zhodou okolnosti práve z Balašských Ďarmot sme „brali“ Laciho na jeho letné štúdium do Bratislavy, kde sa rozhodol prehĺbiť svoje základy znalosti slovenského jazyka na Štúdia Academica Slovaca. S touto cestou (na starej Škode 100) je spojených niekoľko napínavých a v konečnom vyznení aj veselých príhod, napr. ako sa zaseklo otváranie kufra na aute...ale nezabudnem ani na to, že Laci si na SAS bral aj nočnú lampu, keďže si nebol istý, či na internátnej izbe taká bude, a on bol odhodlaný veľa, a možno aj po nociach študovať. Túto cestu a ďalšie malé výlety sa Laci vždy snažil revanšovať - takto nás celú perepúť bratislavských účastníčiek konferencie v Békešskej Cabe nahovoril ísť „cez nich“ a od Lukácsovského domu sme už pokračovali jeho autom. Aj na tejto konferencii sa prejavil ako pozorný hostiteľ, keď ma zachraňoval zo zajatia akejsi nacionalisticky naladenej amatérskej zberateľky, ktorá ma pri večeri svojim podpichovaním dohnala až k slzám.... Spoločne s Lacim sme pochodili mnohé miesta na Slovensku. Jeho vtedy ešte malý, dnes už samozrejme dospelý syn, Miklós, má svoju „patrónsku“ fotografiu pri Mikulášskom kostole v Liptovskom Mikuláši. Mladší z detí, Karcsi, zostane zas v našej rodine pamätný otázkou, ked u nás trávil nejaký prázdninový čas a vracali sme sa po výlete na Ohnište v Jánskej doline - „teta, a prečo sme sa skrz to, aby sme zjedli tú paštiku, museli liepať až hore na ten kopec?“ Rodinné výlety striedali odborné exkurzie. Stačilo len prejaviť záujem. Spomenula som svoj výskum jednodetnosti a už sme šli do Szekszárdu a okolia, aby sme „in situ“ pozreli mohutné stavby, domy jednodetných rodín v juhozápadnom Maďarsku. Niekedy sa rodinné a pracovné dalo vhodne skĺbiť. Okolo sviatku Sv. Urbana - vinohradníctvo a kult svätého Urbana je Laciho životná téma - v rok nášho odchodu do Spojených štátov - sme zašli sa rozlúčiť s Lukácsovcami. Naše dcéry si dodnes pamätajú chuť čerešní a jahôd, ktoré v ich záhrade už v tom čase dozrievali, a ako teta Zsófi výborným pohostením a láskavým prijatím prekonala ich ostych. Okrem Zsofiinho, vždy skvelého pohostinného stola, nás však čakala aj púť k vinohradníckym chyžkám, pre deti vyvážená aj návštevou budapeštianskej ZOO, všetko v Laciho réžii. Na Lacim Lukácsovi si vážim jeho vemé priateľstvo. Stihla som si za tie roky našej známosti všimnúť, že je to verný priateľ samozrejme nielen mňa a mojej rodiny, ale 203
