Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2000-2001 - Acta Ethnologica Danubiana 2-3. (Dunaszerdahely-Komárom, 2001)

1. Tanulmányok - B. Kovács István: Gömör-Kishont etnokulturális tagolódása

nek alapvető feltétele a társadalmi életben meglévő autonómiák különböző formáinak megszüntetése, illetve a döntések központosítása. Ennek a stratégiának a teljes arzenálját megismerhette a 20. században mindkét etnikum, attól függően, mikor melyik került kisebbségi pozícióba.

A történeti Gömör-Kishont etnokulturális képének vizsgálata azt a felfogást látszik erősíteni, mely szerint a kultúrának mint egésznek nincsenek határai, csupán súlypontjai és átmenetei. Egységes, akárcsak létrehozója és alakítója, maga az ember. Határai az egyes elemeknek és jelenségeknek lehetnek csupán.

Etnokultúrne členenie Gemersko-malohontianskej župy

Résumé

Autor obsah svojho príspevku zaraďuje do nasledovných častí:

1. V krátkostiach o Gemersko-malohontianskej župe

Krátky zosumarizujúci prehľad o etnokultúmom obraze historickej Gemersko-malohontianskej župy na základe údajov z roku 1913

2. Vonkajšie a vnútorné administratívne hranice

Vznik Gemerskej župy autor kladie na začiatok 12. storočia a stabilizáciu jej neskorších hraníc na prelom 13.-14. storočia. Jej hranice sa neskôr viackrát modifikovali (najdôležitejšie bolo jej zlúčenie s Malohontianskym obvodom v roku 1803, pripojenie niektorých turnianskych častí k Gemersko-malohontianskej župe v roku 1873). Pozoruhodná je relatívna etnická homogenita vnútorných administratívnych jednotiek, ktorá v podstate vyplýva z hospodársko-geografických podmienok. “Treba zdôrazniť aj to, že Gemerania vďaka župe s viac storočnou minulosťou majú mimoriadne silnú regionálnu identitu. Toto platí rovnako na Maďarov i na Slovákov. Vo všeobecnosti sa za Gemeranov považujú aj voľakedajší Malohonťania.”

3. Zemepisné hranice

Pohraničné položenie župy (smerom východ - západ sa nachádza v kontaktnej zóne Podunajska a Potisia a smerom sever - juh v kontaktnej zóne hornatiny a nížiny). Autor tu poukazuje aj na to, že zemepisné hranice sa v akej miere stotožňujú s charakteristickými črtami spôsobu života ľudí.

4. Jazykové a etnické hranice

Na tento región je charakteristická už cez stáročia existujúca multietnicita (Maďari, Slováci, Nemci, Rusíni, Rómovia, Židia). “Na príklade Rómov je možné ilustrovať najlepšie, ako sa menia hranice, oddeľujúce rôzne spoločenstva. Zo skorších hraníc ako prvé zmizli hranice konfesionálne (všetci sa stali rímsko-katolíkmi), neskôr jazykové (hovoria po maďarsky), potom nasledovali hranice priestorové (likvidácia tzv. rómskych osád na okraji obcí, ich presťahovanie sa do obcí), v súčasnosti sa aj sociokultúrne hranice rozplývajú, popri afmitnom príbuzenstve (kmotrovstve) sa čoraz častejšie vyskytuje pokrvné príbuzenstvo, uzavretie manželstva. Tento proces sa zrejme zrýchľuje a prehlbuje.

5. Konfesionálne hranice

Konfesionálna príslušnosť súvisí s etnicitou. Väčšina obyvatelstva má rímsko-katolícke vierovyznanie (= Maďari, Slováci, Rómovia), menšia skupina má pôvodne ortodoxné, neskôr grécko-katolícke vierovyznanie (Rusíni), menšia časť je kalvínska (Maďari). Cez stáročia je tu významná židovská komunita (z jazykového hjadiska napokon sú to Maďari a Slováci).

6. Spoločenské hranice

V tejto oblasti je pozoruhodný veľký pomer a koncentrácia, resp. etnicita (väčšinou Maďari) tzv. vidieckej šlachty, ktorá do roku 1848 mala privilegované postavenie (voľakedajší Putnok-Gemerský okres). Autor vyzdvihuje, že “rovnaké (alebo odlišné) spoločenské postavenie, príp. konfesionálna príslušnosť v určitých prípadoch ako umožňovali (alebo zabraňovali) vytváranie spoločenských kontaktov s inými spoločenskými vrstvami”.

140