Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 1999 - Acta Ethnologica Danubiana 1. (Dunaszerdahely-Komárom, 2000)

Tanulmányok - Lukács László: Észak-déli kapcsolatok

(Zólyom znamená Zvolen - pozn. prekladateľa.) Starí svedkovia z Csákberényu (Stoličnobelehradská stolica) vypovedali v 1752-om, že keď Turci odsadili kresťanský Budin, bol zničený Székesfehérvár a okolité obce, a ich obyvatelia ušli. (Bíczó 1896,10) Obyvateľstvo Csákberényu spolu so svojím kazateľom reformovanej cirkvi, Gáspárom Szőnyim sa zachránilo útekom na severné územie Vesprímskej stolice, do obce Lovászpatona. Vo svojej svedeckej výpovede István Fodor, obyvateľ Csákberényu povedal, že on sa narodil počas toho úteku v Lovászpatonyi a keď mal sedem rokov, v 1694-om roku sa presťahoval spolu so svojimi rodičmi späť do Csákberényu. Kazateľ Gáspár Szőnyi sa s väčšinou svojich veriacich vrátil do Csákberényu už skôr, v 1690- om roku (Vadász 1982, 9 -10). Obyvatelia Zámolya na jeseň roku 1683 boli opäť nútení utekať na sever. Druhý básnik Zámolyu Imre Csanádi ( 1920-1991 ) v spojitosti s rodnými priezviskam i takto rozmýšľal o dávnych vzťahoch medzi jeho rodnou dedinou a územiami na severe: „Nútilo ma zamyslieť sa, že totiž zo starších (zčasti aj dnes živých) priezvisk v Zámolyi tie, ktoré boli vytvorené z názvov obcí, spätne poukazujú najmä na severokomárňanské a južnonitríanske oblasti. Takými sú: Csitári, Udvardi, Liszi a ešte zopár. Také je aj rodinné priezvisko mojej matky - Bagotai. čo si mám o tom myslieť? Že kvôli svojej viere sa na kráľovských územiach neustále sužovaní poddaní kalvíni sa radšej stiahli na územie Uhorska obsadené Turkami? Kde veľa dobrého ani od Turka nemohli očakávať, ale ich „slobodné svedomie” predsa len nepošľapávali takou silou ako stúpenci Ríma? Bol v Zámolyi (okolo r. 1680) jeden kazateľ menom György Alistáli. Aj Alistál (Hroboňovo, Dolný Štál - pozn. prekl.) je obec v Bratislavskej stolici - v tom čase ešte meno mohlo signalizovať pôvod.” (1975,71-72) Sem ešte patrí v zámolyských súpisoch obyvateľstva z rokov 1696 až 1715 uvádzané meno Marcellházi, veď aj Marcelháza (Marceiová - pozn. prekl.) možno nájsť v Komárňanskej stolici, v okrese Dvory nad Žitavou (Biczó 1896, 12).

V Hornom Uhorsku zároveň s narastajúcou ľudnatosťou klesala životaschopnosť obzvlášť území obývaných Slovákmi. Na územiach stolíc Nitra, Tekov, Hont a Novohrad Slováci posunuli koncom 17. storočia jazykovú hranicu na juh, a potom v 18. storočí sa populačný prebytok obyvateľstva priam výbušnou silou usadzovalo smerom na juh (Rácz 1995, 134). Slovenské obyvateľstvo sa z území na západ od pomyslenej čiary Banská Bystrica - Ružomberok sťahovalo predovšetkým do Zadunajská a z oblastí na východ od tejto línie na Dolnú zem (Fügedi 1966, 317). V severnej časti Zadunajská, v stoliciach Komárňanská, Ostrihomská, Pešťanská, Stoličnobelehradská a Vesprímska sa medzi maďarské a nemecké spoločenstvá vklinili slovenské obce, resp. mnohé lokality zaľudnili Slováci spolu s Maďarmi aj/alebo Nemcami. V kolonizácii dôležitú úlohu zohrali cirkevní a svetskí zemepáni z územia oslobodeného spod Turkov. Komárňanská jezuitská rehoľa vlastnila v severnej časti Stolično-belehradskej už začiatkom roku 1630 obce Sóskút, Etyek, Vál, Vereb, Sukoró, Pákozd, Gyúró; majere Pázmánd a Agárd (Farkas 1971, 173—174). Na svoje statky usádza maďarské a slovenské obyvateľstvo zo západných stolíc Horného Uhorska. V niektorých z nich Sóskút, Vál, Gyúró a Pázmánd - sa podarilo nájsť hneď niekoľko takých prvkov výročných obyčajov, (Lucia, vianočný pastiersky prútik, veľkonočná šibačka), ku ktorým uverejnili ekvivalenty János Manga a Zoltán Ujváry z maďarských obcí zo západných žúp Horného Uhorska: Bratislavskej, Nitrianskej, Tekovskej, Novohradskej (Manga 1941, 200; 1942, 23; 1968, 52-67; Ujváry 1964, 451-453; 1975, 14-35). Do dedín v Bakoni (Bakonycsemye, Jásd, Öskü, Súr, Szápár) sa prisťahovali Slováci zo západnej časti Horného Uhorska (Ila-Kovacsics 1964, 56).

Do obce Bakonycsemye, ktorá sa pod tureckými nájazdmi premenila na pustatinu, János Zichy v r. 1724 dal doviesť slovenských poddanných z Nitrianskej stolice (Heiczinger 1974,13- 34). Do Öskü, druhej pustatiny, ktorá patrila k tomuto panstvu prišli v 1718-om roku slovenskí obyvatelia z okolia Banskej Bystrice, ako aj z Bratislavskej a Nitrianskej stolice (Ila-Kovacsics 1964, 307). Bol to výsledok veľkej kolonizačnej kampane Zichyovcov. Po Józsefovi Dérerovi, evanjelickom duchovnom zo Szápáru, nám zostal rukopis z r. 1820 o pôvode obce a jej stave (napísaný v latinčine), v ktorom sa môžeme dočítať: Pôvod obce siaha približne do 1740-eho

40