Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 1999 - Acta Ethnologica Danubiana 1. (Dunaszerdahely-Komárom, 2000)
Tanulmányok - Lukács László: Észak-déli kapcsolatok
Acta Ethnologica Danubiana 1 (1999), Komárom—Komárno Etnokultúrne kontakty medzi severom a juhom Lukács László Počas výskumu ľudových obyčají v Stolično-belehradskej župe (zvlášť v severnej časti) som zistil, že mnoho z výročných zvykov bolo známych v Komárňanskej, Ostrihomskej, Tekovskej, Nitrianskej a Bratislavskej župe. Takým je výstup maskovanej ženy - Lucie na Luciu (13. decembra), nosenie vianočného pastierskeho prútika alebo veľkonočná šibačka (Gelencsér- Lukács 1991, 82, 158-159, 227-239). Pri vysvetľovaní takejto veľkej zhody v obyčajoch sa do popredia dostávajú otázky dejín osídlenia a analýzy migračných procesov medzi oboma územiami (Uj váry 1969,182—192,1994a; 1994b, 39-48; Viga 1990; Frolec 1994,15-37). László Kosa v knihe Parasztipolgárosulás és a népi kultúra táji megoszlása Magyarországon (1880-1920) (Pomešťovanie roľníctva a regionálna diferenciácia ľudovej kultúry v Maďarsku 1880-1920) poukázal na to, že Horné Uhorsko (t. j. približne dnešné územie Slovenska) leží medzi dvoma zemepisnými a hospodárskymi zónami, ktoré sú v podstatných črtách odlišné. Severne od územia obývaného Maďarmi sa nachádzajú starobylejšie, v prvých fázach pomešťovania ustmulé oblasti, obývané Slovákmi, menej Nemcami; južne zas viac meštianske, dolnozemské a zadunajské, veľké regióny (1990, 239—279). Medzi Horným Uhorskom a Zadunajskom bolo od tureckého obdobia až po naše storočie významné osídľovanie v severo-južnom smere, výmena tovaru a pracovná migrácia. Pred tureckou expanziou sa maďarské štátne a cirkevné inštitúcie presťahovali do Horného Uhorska, ktoré bolo uchránené od Turkov. Z Budína Maďarská kráľovská komora bola presťahovaná už v r. 1529, kráľ ju znovuzriadil v Bratislave v 1531-om roku. Keď sa Ostrihom dostal do rúk Turkov, najvyšší cirkevný predstaviteľ Maďarska, ostrihomský biskup a celý biskupský úrad utiekli do Trnavy. Z územia obsadeného Turkami sa majetní maďarskí šľachtici i celé stolice stiahli do Horného Uhorska (alebo do Sedmohradska). Odtiaľto sa pokúšali vymáhať dane z majetku, ktoré im náležali, a ochrániť si svoje vlastnícke právo na pôdu, ktorá zostala na podmanenom území. Smerom na sever, do Horného Uhorska utiekli zámožní obyvatelia z miest, ktoré sa dostali pod tureckú okupáciu - ak stihli, utekali so svojím kapitálom. Väčšina obyvateľov Komárna utiekla v 1594-om roku pred tureckým obliehaním do Tmavý (Mácza 1992, 7). Obyvatelia mesta Tolna sa v roku 1597 usadili v okolí Ostrihomu. Časť z nich sa zas presťahovala do Komárna, kde ešte aj dnes existuje tolnianska ulica - zaznamenáva Sándor Takáts (1979, 91). často spoločný osud s tými, ktorí utekali na sever, zdieľal aj ľud z podmanených dedín. Obyvateľstvo Kájászószentpéteru (Stolično-belehradská stolica) v r. 1683 utieklo do Taty pred vyčíňaním tureckého vojska ustupujúceho od Viedne. Takto sa o tom zmieňuje asi 60-ročný svedok György Byssitz v roku 1721. „...keď Turek spod Viedne prišiel, ušla celá svätopeterská osada pred Tatármi do Taty, i zvony si so sebou odniesli...” Zutekané obyvateľstvo sa presne tri desaťročia nevrátilo do Kajószentpéteru. Z Taty sa po uplynutí tureckého nebezpečenstva stiahli do viacerých obcí Komárňanskej stolice. Najväčšia skupina žila v Bokodone, ale priezviská ako Komáromi, Búcsi, Kamocsai svedčia o tom, že sa usídlili aj v týchto lokalitách (Farkas-Somkúti 1987, 362-363). Sándor Csoóri ma upozornil na to, že v mojej rodnej obci Zámoly (stolica Stolično-belehradská) je častým priezviskom Zólyomi, ktorý takisto poukazuje na styky, vzťahy s Horným Uhorskom. 39
