Nógrád Megyei Hírlap, 1998. december (9. évfolyam, 281-304. szám)

1998-12-02 / 282. szám

príloha novohradských novín _________ ________________ 2 . DECEMBER 1998. Sviatok čakania Advent V~eď čakáme niekoho keď čakáme milého hosťa: tak sa chystáme na jej príchod. Ženy upratujú, varia - a piekajú chutné jedlá a zákusky. Blížia sa Vianoce, sviatok lásky a pokoja: sviatok naro­denia Pána Ježiša Krista. On prišiel k nám v tých prvých Vianococh, ako malé dieťa, chudobne aby nás zbohatnil, aby priniesol nám život, lásku a pokoj. Jej príchod čakáme znovu a máme sa chystal jiá Pánové navštívenie. Ako čakáme? Ako sa chystáme? V cirkvi tento čas sa nazýn’ame: Adventom. Po­chádza z latinského slova "ad- venió ”, znamená príchod. Príchod Ježiša čakáme a chystáme sa na Jeho prijí­manie. Symbolickým znakom je adventský veniec so štyrmi sviečkami: z ktorých tri má fia­lovú farbu a jedna ružovej farby. Farba fialová sym­bolizuje kajúcenie: ako sa máme stáť pred Pánom — s poníženým srdcom a s jakúcou. Máme byť očistené srdce, aby Pán Ježiš, keď príde mohol to naplniť Svojou láskou s pokojom a radosťou. Tri nedeľu pred Vianocami týchto sviečok zapneme. Ako Exupery povie v Ma­lom Princi:”...aby som na Svoj príchod obliekal som do okrasu môjho srdca... ” Štvrtú nedeľu zapneme sviečku ružovej farby: čo symbolizuje radosti. Pri­šiel čas radosti kedy môže­me radovať sa blízkostiam príchodu Pána Ježiša. "Stojím pred dverami, a kto otvorí dvere, idem k nemu a budem s ním večerovat” - povie Pán Ježiš Ku našim stolom voláme milého hosťa: s kým chceme byť v spoločenstve. Keď voláme Pána Ježiša do našeho srdca, do nášho života, tak On naplní nás so Svojou láskou, pokojom a radosťou. Takto môže byť potom pre nás Vianoce oza­jstný Sviatok. S úctou: Hilda Guláčiová Aj náš život je advent. Slovo y~!L„advent" znamená „prí­chod". Naša liturgia nás pozýva prežiť adventné obdo­bie v znamení prípravy na tri druhy Kristovho „príchodu". V Adventnom období sa mô­žeme zamerať na ten naj­dôležitejší z nich: advent ako stav očaká-vania Kristovho druhého príchodu. V tomto zmysle by každoročne sa opakujúce „adventné" obdo­bie malo byť pre nás ako „dolievanie oleja do lámp” (porov.ut 25,1-13), akoby „ znovunabíjanie batérií ” skrátka ako úsilie obnoviť sa (v očakávaní proroka Izaiáša a svätého Jána Kristitela) a zno­vu „vyrovnávať chodníky" (Iz 40,3). Alebo inak povedané, byť stále Božími bdelými služob­níkmi, ktorí majú bedrá opásané a lampy zažaté ” (Lk 12, 35). Keď už sa nám „ oči zatvá­rajú ”, Boh nám ponúka advent ako takú duchovnú „kávu”... Jednoducho povedané, ad­vent nás má priviesť k príprave na smrť. Smutné myšlienky? Prečo? Nedajme sa oklamať a zviesť názormi neveria­cich ľudí, ktorí poberajú na život jedine ako na život tela a platí o nich t o, čo hovorí Pán Ježiš: „Blázon!" (Lk 12.20). Pre nás smrť je stretnutím s Kristom, zavŕšením všetkých našich očakávaní! Cnosť nádeje nám hovorí, že napriek všet­kým naším slabostiam a nevernostiam ak v dobrom vytrváme do konca, bude to stretnutie také úžasné, aké si nevieme ani predstaviť. Poďme načerpať silu do tohto adventu. „ Pôjdeme do domu Pánovho ” prosiť o pomoc, aby sme boli prip­ravení, keď pôjdeme do do­mu Pánovho- toho definitív­neho. "Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť mies­to?!" (Jn 14,2). Zo srdca Vám praje Tibor Benčík rímsko-katolický kaplan Znova skúša spevácka skupina Po znovuobnovení svojej činnosti znovu skúša le- giňská spevácka skupina. 11 členná skupina je zložená zo staronových členiek, ktorá jedenkrát týždenne v kultúr­nom dome nacvičuje sloven­ské a maďarské ľudové pies­ne. Spevácku skupinu bez nároku na odmenu vedie Horváthová Otília, ktorá sa so svojimi speváčkami pred­staví širokej verejnosti na jar budúceho roku. Pre našu slovenskosť sme nikdy neutrpeli žiadnu ujmu Aj predkovia pani Hlacsokovej sa narodili na Patvarciach Na Patvarciach ani v základnej škole nevyučovali slovenský jazyk a predsa v niekoľkých rodinách hovoria ešte aj deti po slovensky. Predkovia mnohých slovenských rodín odpočívajú v cintoríne, ktorí pred niekoľko sto rokmi v dávnej minulosti si tam postavili domy v tej časti dediny, ktorú dnes volajú stará časť. óvá. V 50-tich rokoch s viace­rými inými rodinami ich dali na listinu kulákov. Zeme museli odovzdať štátu keď sa založilo družstvo v 59-tom posledný podpísali vstup do družstva a všetko museli dať Mihály Hlacsok a jeho manželka, staromanželia žijú v dorozumení 78 ročnej pani Hlacsokovej sa každý predok narodil na Patvarciach. Teta Zsuzsika i dnes si stráži prepúšťací list od debrecínskych husárov pre Jánosa Maczku maminho sta­rého otca a otcovu fotografiu- Pála Medvegya z prvej sve­tovej vojny. Patvarský slováci boli evanjelici, majú aj malý kostolík, ktorý si dali obnoviť a držia si ho pekne, v poriadku pani Hlacsoková rodená Zsuzsanna Medvegyová. Si zaspomína, aj dnes s čistým umom. Býva spolu s manželom a synom na starom dvore, na ktorom je všetko čo je potrebné ku gazdovaniu so zemami. Ujo Mihály má 82 rokov s rovnou chrbticou napriek všetkým neduhám ešte pomáha synovi Jánosovi pri opatrovaní zvierat a pri obrábaní pôdy, ktorú získali z titulu odškodnenia. Keď v roku 1938 bolo i z čalomije chodili do ďarmot na trh, tu som predávala aj ja spolu s mo­jim Mihályom Hlacsokom vtedajším švárnym mláden­com, tu sme sa stretli. Pri tejto spomienke tete Zsuzske i teraz zažiaria hviezdičky v očiach. V roku 1940 sa zosobášili a o rok sa im narodil syn. Uja Mi- hálya vojna odniesla až k Donu tu bol zranený a prišiel i o ruku. Rodina vojnu prežila v pivnici, a takmer im všetko roznosili ruský vojaci, napriek tomu že sa vedeli s nimi doho­voriť. Po skončení vojny sa s usilovnou prácou snažili na­hradiť rozkradnuté veci. Musela som výborne variť lebo každý člen rodiny tvrdo praco­val od rána do večera k tomu potrebovali kalórie. Všetko, na čo sme mali potrebu sme si doopracovali šetrili sme a mali sme. Takto žili naši rodičia. Od nich sme zdedili túto farmu. Už starého otcov starý otec v tom čase taký dom postavil, ktorý zod­povedá i dnešným časom slúži generáciám takto si zaspomína na dávne časy pani Hlacsok­do spoločného. Nasledovali ťažké roky. V družstve, ktoré sa vtedy stavalo na nohy, sme museli veľa pracovať, zárobok bol malý. Bolo i tak, že ujo Mihály za jeden ďeň mal zárobok 11 forintov. Obidvaja z družstva išli do dôchodku dvadsať tisíc forintov dostá­vajú na osobu. Ako sa roky míňajú tak im sila ubúda. Ešte donedávna na veľkom hospodárskom dvore, dnes už len zopár sliepok a pár ošípaných vidieť. Pravda ich syn sa rád zaoberá s koňmi aj zeme sa musia obrábať, takže starý mu tam pomáhajú kde len vedia. Na dvore Hlacsokových vládne poriadok. Traktor, se­jačka a iné potrebné stroje sú očistené namazané a sú pod suchým. Stroje a kone pracujú vtedy keď je to treba, takisto zachádzajú i so zemami. Teta Zsuzsika po mame zdedila ši­roký rozhľad na veci ktoré sa dejú vo svete, už v 1976-tom na jej prosbu, museli jej kúpiť farebný televízor, ktorý rada pozerala a vidiné programy vy­hodnocovala. V Zemepisnom Atlase si vyhľadala tie miesta, ktoré v televízore ukazovali. Aj teta Zsuzsika číta noviny a pozerá televízne programy. Bude jej nezabudnuteľné keď sa Maďarsko stalo Republikou pozerala som celý program v ktorom vysielali ako Mátyás Szűrös z balkóna parlamentu vyhlásil, že Maďarsko sa stáva republikou. Mám veľkú radosť z toho, že som sa mohla dožiť už dávno čakenej spoločenskej zmeny. Nidy nezabudnem že v minulom takzvanom so­cializme napriek tomu, že sme Veľmi velä pracovali dali mám nálepku kulák, veľakrát nás prenasledovali a boli aj také roky že sme i s viacerými často išli spať hladný spomína 78 ročná pani Hlacsoková. Dúfam, že sa celoštátne veci dajú do poriadku i so susedili. Moja rodina žije na Patvar­ciach už viac sto rokov ale ešte nikdy sme nemali z toho nič zlé, že sme slováci tento problém robia politici. My sme jednoduchý ľudia, pracujeme preto aby sme mohli žiť a byť šťastní na oboch stranách hra­nice. napísal: Szabó Endre Preložila: Jánosné Frecska Tu sme v Maďarsku (2.) Putujúca mládež - Náboženská sloboda Dlhé roky zanedbaná úrodná pôda vyľudnených osád bola mimoriadne kvalitná a bola k dispozícii vo veľkom množstve a zdala sa byť istým prameňom blahobytu. Uhor­skí poddaní - aj v oblasti, kde žili Slováci - boli neveľníkmi, ale v prípade sťahovania mali však nádej na uvoľňujúce práva. Evanjelickým Slovákom hrozila i náboženská nezná­šanlivosť, v ich novom do­move im zabezpečili slobodné vyznávanie viery. V prvom rade tieto hospodárske, spolo­čenské, svetonázorové čini­tele zapríčinili migráciu, k ním sa pripojili aj prirodzené javy ako je vôľa podnikania, ktorá bola charakteristická najmä pre mládež. Samuel Tešedik hovorí o tom, že väčšina Slovákov presťahovaných zo Sarvaša do Níreďházy bola mladého veku. Ovplyvňovala ich nádej a viera v tom - dobre známa z vysťahovania do Ameriky -, že sa dostanú do vlasti biblickej hojnosti, do Kanaánu. Pre prvé obdobie sťaho­vania, od konca 17. storočia bol najcharakteristickejší útek, ktorý sa rozrástol do takej miere, že krajinské zhromaž­denie a miestodržiteľská rada vyniesli opatrenie v záujme návratu utečených pod­daných. Tieto opatrenia boli však v rozpore so záujmami zemepánov, ktorí sa vrátili na vyľudnené územia, ale aj so záujmami nových zemepá­nov, preto zemepáni nielenže zabudli dodržať zákony, ale tým utečencom, ktorí sa dostali na ich majetok poskytli slobodu sťahovania a viero­vyznania. Tie isté práva nado­budli i slovenskí osadníci, ktorí prichádzali v rámci or­ganizovaného presídľovania. Prvú väčšiu vlnu sťahova­nia Slovákov môžeme roz­deliť na tri etapy. Medzi rokmi 1690-1771 prichádzali najmä poddaní na úteku zo stolíc, ktoré hraničili s územím odkiaľ Turkov vyh­nali (Barč, Nitra, Novohrad, Hont, Abaúj). Toto pásmo pokladali sťahujúci sa zo severnejších žúp (Trenčian­ska, Oravská, Liptovská, Zvo­lenská, Spišská) za tak­povediac odrazový mostík pre ďalšie sťahovanie. V. Tomto období sa Slováci usadzovali na západe na severnom Zadu­najskú, na strede a východe krajiny, v neobývaných juž­nej časti žúp, ktoré boli na jazykových hraniciach. Takto sa osídlili znovu medzi inými Santov (1703), Kestúc, Čív (1701-1709), Orosláň (1701), Súr v Bakoňskom pohári (1695), v Novohradskej župe Bánka (1680), Veňarec (1705), v Peštianskej župe Jača (1688), Čuvár (1706) a pravdepodobnej zemplínska Stará Huta (1696.) Do druhej etapy osídľo­vania patria roku 1711-1740, v období trvajúcom do 1720 prebehla väčšina zemepan- skej kolonizácie, ktorá mala dva varianty: podľa prvého zemepáni, ktorí mali majetky aj ne severe odtiaľ prisťaho­vali svojich poddaných na vlastné majetky na naj uhu. Druhý variant kolonizácie - na základe povolenia Štátnych úradov - sa vykonával organi­zovane, ktorý mal i podľa mena známych impopulá- torov. Slováci, ktorí sa usadili takýmto spôsobom, podpísali so zemepánom zmluvu o svo­jich právach a povinnostiach. Podľa jednej z najstarších zmlúv (Asód 1716) si zobrali na seba síce prísne povinnosti, ale tieto boli oproti súdobým povinným rentám oveľa výhodnejšie. Vo všeobecnosti boli na tri roky oslobodení od daní (potvrdzuje to i zmluva Malokerešanov). Ak cítili, že sú podmienky príliš tvrdé, vynútili si novšiu a výhodnej­šiu dohodu (napríklad v roku 1756 v Mende), alebo - vyu­žijúc právo na slobodné sťahovanie - odišli ďalej, veď mali viac možností na výber. Začiatkom 1730-tych rokov si aj Matej Bel všimol tento jav v súvislosti so Slovákmi, ktorí sa usadili v Békéšskej župe: „Prišelci sa tu ledva usalašia, hneď si začnú hľadať ďalšie salaše, čo môžeme vytýkať tomuto stále sa sťahujúcemu národu.” Popritom však chváli ich pracovitosť: „...niet takého zemepána, ktorý ak má voľné polia neuprednostnil slovenských osadníkov op­roti ostatným, pre ich húžev­natú usilovnosť preukazo­vanú v práci.” V tomto období zakladajú Slováci celý rad svojich prvých, samostatných lokalít. (Pokračujeme)

Next

/
Thumbnails
Contents