Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (20. évfolyam, 1996)
Szerencsésová, Magdaléna: Pohľad do minulosti Kračian
urobili skrýsu. Inokedy spávali pod holým nebom. Mávali na starosti početné stáda, a preto aj pri najväčšej ostražitosti museli vždy počítať s väčšími či menšími stratami. Keď prišla tuhšia zima, vody trstín, bažín a jazier zamrzli a napadol sneh, vyšli zo svojich úkrytov vlci a prikrádali sa k stádam. V takomto čase pastieri nemohli spustiť oči zo stáda ani vo dne, ani v noci. Aj keď si ľahli, aby si vydýchli, bdeli s otvorenými očami. V rozsiahlej divočine sa pohybovali aj rybári, rakári, poľovníci, sokoliari a včelári. Panstvo od nich kupovalo ryby, divinu, med, raky a pijavice. V oknách každého panského domu stála nádoba, ktorú sústavne doplňovali čerstvými pijavicami. Pijavice museli byť stále po ruke, lebo nimi liečili neblahé následky častých a nadmerných hodovaní — mŕtvicu, porážku. Medzi močiarmi, na suchých lúkach a bažinách sa pohybovali bylinkári — títo uctievaní lekárnici i lekári v jednej osobe. Zbierali zázračné bylinky a nebolo takej choroby, proti ktorej by neboli vedeli niečo poskytnúť. Neliečili zaklínaním, ale rozličnými rastlinami, ktorých liečivé účinky už boli uznávané vo vtedajšej medicíne. Že rôzne rastliny liečia, to hlásali aj naši veľmi vzdialení predkovia. Už staré civilizácie od VI. tisícročia pred naším letopočtom evidovali stovky liečivých rastlín. Vyznať sa v liečivých rastlinách a ich využití znamenalo mať aj istú moc nad ostatnými ľuďmi. Znalosti a zručnosti liečiteľov prechádzali z otcov na synov. Niektoré praktiky držali liečitelia v dokonalej tajnosti a prezrádzali ich len pred smrťou. Stávalo sa, že ich nikomu nikdy nevyzradili a vzali si svoje tajomstvo so sebou do hrobu. Z histórie1 medicíny vieme, že určité druhy chorôb sa na niektorých územiach častejšie vyskytovali. Pamiatky 11a tento zvláštny svet sa zachovali už iba v niekoľkých kračianskych tradíciách, ktoré však tiež pomaly upadajú do zabudnutia. Obyvatelia Kračian sa tiež zapojili do pohanských vzbúr. Vzbury boli potlačené, ich vodca Karczhász bol popravený a jeho majetok sa dostal do vlastníctva kráľa. Tí obyvatelia, ktorí nekládli odpor, stali sa kráľovými poddanými [kto však pohrdol krstom a vierou, toho „uvrhli do potupného otroctva“), ktorí platili ročnú daň 8 denažov. Táto suma sa rovnala cene jednej ovce. Nepredstavovalo to zvlášť vysokú hodnotu, ale pre tunajších obyvateľov bolo aj to veľa. Vzhľadom na naturálne hospodárstvo a slabo vyvinutý obchod totiž ťažko získavali na svoje produkty takých kupcov, ktorí platili striebrom. Okrem odvádzaní daní mali poddaní aj ďalšie1 povinnosti voči kráľovi. Keď kráľ prechádzal cez ich pozemky, museli sa postarať o jeho úplné osobné zaopatrenie a zabezpečiť mu na cestovanie dopravný prostriedok. Boli tiež povinní slúžiť v kráľovom vojsku. Daň odvádzali nielen kráľovi, ale aj cirkvi. Takáto osobná závislosť na kráľovi a sústavné zvyšovanie daní mali za následok, že na sklonku XI. storočia začali poddaní boj o navrátenie svojich práv. V roku 1266 Béla IV. zabezpečil poddaným právo slobodne sa sťahovať a uznal i samosprávy obcí. Obyvatelia Kračian si mohli odteraz sami riešiť niektoré svoje záležitosti. Volili si richtára, ktorý mal právo rozhodovať v menej závažných sporoch a problémoch. Vo vážnejších veciach rozhodoval bradný župan. Poddaní bojovali aj za zmiernenie daní a iných poddanských povinností. Podarilo sa im dosiahnuť, že1 už sa nemuseli postarať o hradného župana či kráľa, keď prechádzali cez ich pozemky. Pomerne rýchle a ľahko si vybojovali i určité majetkové práva.