Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (20. évfolyam, 1996)
Szerencsésová, Magdaléna: Pohľad do minulosti Kračian
Szerencsésová Magdolna Pohlad do minulosti Kračian Územie, na ktorom sú dnes rozložené obce so spoločným pomenovaním Kračany, bolo kedysi močaristou a bahnistou oblasťou. Iba nepatrnú časť tvorila pôda vhodná na obrábanie — aj to iba v severnej časti územia. Lesov bolo málo. Spomedzi nich si zasluhuje' pozornosť ten pätnásťjartový les, tzv. Ärok, ktorý podľa dokumentov z roku 1262 vyrástol zo semien zasiatych ľudskou rukou, a tak ho možno považovať za prvý umele vytvorený les. Prírodné podmienky tejto krajiny poskytovali živobytie iba neveľkému počtu obyvateľov. Popri obrábaní pôdy sa ľudia zaoberali rybárstvom, pastierstvom, chovom zvierat a poľovníctvom. V 12. a 13. storočí tu ešte nebolo veľa pevných a stálych stavieb. Steny budov boli pravdepodobne upletené z prútia, ktoré obľepovali hlinou, alebo to boli múry zo surových tehál. Stavby boli chránené silnými plotmi, ktoré ohraničovali dvor. Na suchých miestach, ktoré vyčnievali z tohto bažinatého kraja, a tak ich nepostihovali záplavy, vznikali dediny. Tu sa usídľovali naši predkovia. Boli to zväčša iba úzke pásy zeme' a neveľké ostrovy, ohraničené dunajskými záplavami. Na takýchto malých plochách mohli vznikať iba drobné dedinky. Tak to bolo i so spomínanými dedinami — vzniklo ich toľko, koľko tu bolo suchých ostrovov. Dunaj zohral dôležitú úlohu nielen pri vzniku obcí, ale aj v ich ďalšom rozvoji. Na sklonku feudalizmu a na začiatku rozvoja kapitalizmu sa stala táto rieka dôležitou vodnou cestou. Obilie z kračianskych chotárov odvážali lode do Rakúska. Prírodné pomery vždy prinútili človeka, aby žil v zhode so svojim prostredím. Preto sa na území Kračian oveľa pomalšie rozmáhalo obrábanie' pôdy ako v iných oblastiach. Stáročia tu zostávalo hlavným zamestnaním pastierstvo. Tunajší obyvatelia sa dobre cítili „vodami“. Na malých suchých vyvýšeninách sa im urodil chlieb, na bujných nivách a v lesoch si vlastne takmer z ničoho dochovali základ svojej obživy — hydinu a doby tok. Je však pravda, že tunajší človek sa musel vyznať vo všetkom, aby si vedel zaopatriť, čo potreboval. Zhotovoval si nástroje, zberal a poľoval, bol remeselník i liečiteľ, poznal rastliny, živočíchy i nerasty svojho okolia, naučil sa čeliť živlom a dokázal prepravovať svoje produkty po takmer neschodných cestách. Cesty boli nevýslovne zlé, dalo sa na nich premávať iba na koňoch. V čase záplav, alebo väčších dažďov priam pokúšal osud každý, kto sa vydal s nákladom na cestu. Keď záplavy Dunaja oddelili od seba jednotlivé Kračany, ľudia sa premávali na člnoch. Za takýchto okolností nemalo význam dorábať produkty do zásob. Zachovávalo sa naturálne hospodárstvo — sedliak si sám dopestoval potrebné plodiny, pánovi ich odvádzal vo forme daní. Pastieri žili celý rok spolu so zvereným statkom vonku na lúkach. Čriedy oviec a prasiat vyháňali každé ráno a večer ich zháňali domov, ale hovädzí dobytok a kone sa pásli vonku stále, i v zime. Stávalo sa, že niektorí pastieri sa roky neobjavili vo svojej Idedine. Čriedy nocovali tam, kde ich zastihla noc. Pastieri si preto nestavali pevné obydlia. Ak to bolo veľmi potrebné — najmä v zimných mesiacoch — narýchlo si
