Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (20. évfolyam, 1996)
Stollmann, Andrej: Výskum bociana bieleho na Žitnom ostrove
Andrej Stollmann Výskum bociana bieleho na Žitnom ostrove Dunaj vstupujúc pri Devínei do Karpatskej kotliny už od štvrtohôr svojou akumulačnou schopnosťou tvoril početné meandre, živé i mŕtve ramená, močariny a inundácie. Spomalený alpský tok vybudoval vnútrozemskú deltu. Túto skutočnosť dobre znázorňuje mapa Claudiusa Ptolemaia s nadpisom „Cosmographia“. Túto divočinu pokrývali lesy. Obrovské močariny sú obzvlášť výrazné najmä okolo Veľkého Medera na mape Meyerpecka (1594J.1 I na mapových náčrtoch z neskoršieho obdobia, napríklad u Samuela Mikovinyiho badať divočenie Dunaja pod Bratislavou. j2 Prirodzený vodný režim Dunaja bol však v 18. storočí definitívne pozmenený reguláciou samotného toku a výstavbou protipovodňových hrádzí. Stačí odcitovať niekoľko skutočností: Do r. 1854 už boli všetky hrádze Dunaja a Váhu dokončené. V Komárňanskej župe podľa výkazov z r. 1864 bolo odvodnených 5.600 kat. jutár močarísk. Zároveň v tej istej dobe bolo 70.000 kat. jutár lúk premenených na ornú pôdu. Prvé čerpacie stanice sa začali stavať okolo r. 1900, pomocou ktorých sa likvidovali tzv. vnútorné vody. Vodohospodársky bolo v tomto období ovplyvnených 1.469 km2, čo predstavovalo 79 % územia Žitného ostrova (Sza bados 1972). Tvárnosť Žitného ostrova bola uvedenými ľudskými aktivitami podstatnou mierou pozmenená. Ostrovná krajina s rozlohou 1.880 km2 bola v podstate premenená v agrocenózu. Zostal len nepatrný podiel močarísk, lúk či pasienkov. Dunajské lužné lesy boli zatlačené do medzihrádzových inundácií. Zmeny ktoré nastali v prírodných podmienkach Žitného ostrova zapríčinili postupné vyhubenie či ústup typických živočíšnych druhov. Postupne sa strácali žeriav popolavý (Grus grus) a pelikán ružový (Pelecanus onocrotalus)ďalej drop malý (Otis tetrax)4 a drop fúzatý (Otis tarda)’, orliak morský [Haliaetus albicilla)6 a bobor dunajský (Castor fiberJ'. Mnoho ďalších živočíšnych druhov sa stalo čoraz zriedkavejším, čo v relácii Žitného ostrova nažiaľ znázorňuje aj úbytok dobre známeho a obľúbeného brodivca: bociana bieleho (Ciconia ciconia). Prvá správa o autentickom výskyte bociana bieleho zo Žitného ostrova a snáď aj z územia Slovenska presahuje päťsto rokov. Kronikár kráľa Mateja Bonfíny totiž v r. 1489 zaznamenal nasledovnú príhodu: „Idúc z Viedne do Budína kráľ sa zastavil pri Komárne. Nad bránou pevnosti na vrchole veže sme zazreli hniezdo bociana.“ Kronikár teda uvádza skutočnosť, podľa ktorej išlo o hniezdo bociana bieleho v intravilán? mesta. Obdobné žitnoostrovské údaje o bocianoch nachádzame aj v knihe komárňanského jezuitského kňaza J. Grossingera z r. 1793. Podľa latinsky písaného textu bocian pravidelne hniezdi na trstinových strechách dedín a miest. Menovite spomína Pastúchy a Kolárovo a čo sa týka nidifikácie uvádza, že „na každom kroku na Žitnom ostrove“8. Novšie výskumy bociana bieleho sú späté s menom riaditeľ? budapeštianskeho Kráľovského ornitologického inštitútu Jakuba Schenka. Jeho zásluhou a s dobrozdaním Ota> Hermana začali v r. 1908 v Uhorsku značkovať vtákov na území bývalého Uhorska.“ Obrúčkovanie bo
