Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (19. évfolyam, 1995)
Kapráliková Zuzana: Korytárstvo v obci Ňárad. Po stopách jedného vymierajúceho remesla
Kapráliková Zuzana: Korytárstvo v obci Nárad. Po stopách jedného vymierajúceho remesla Žitnoostrovské múzeum v máji roku 1995 vyhotovilo videozáznam o korytárstve v súčasnosti odsúdeného na zánik. Osemdesiatročný Alexander Tar, obyvateľ obce Ňárad, mnohostranný majster vidieckych remesiel, jeden z najplodnejších informátorov Žitného ostrova sa ešte i dnes venuje tomuto remeslu. Vyrába však i prútené koše- a úle, prútené a cirokové metly, tašky z kukuričného šúpolia, ale vyzná sa i v práci s tŕstím, ako aj v opracovaní dreva. Z dreva zhotovoval v minulosti nielen korytá, ale aj drevené misy, poriská a rúčky do motýk, sekier a kôs. Žitnoostrovské múzeum neregistruje na území Žitného ostrova iného korytára, preto pokladalo za dôležité využiť jeho informácie a zachytiť pre budúce pokolenia celý postup výroby dreveného koryta. Etnografická literatúra sa touto tematikou zaoberá veľmi málo. Podľa etnografa Sándora Takátsa korytári patrili k prvým remeselníkom, ktorí opracúvali drevo. K tomuto konštatovaniu dospel preštudovaním súpisov poddanského majetku, v ktorých našiel informácie o veľmi veľa druhoch korýt. Z toho usúdil, že zhotovovaním korýt sa v minulosti zaoberalo veľa ľudí. Keďže koryto nepatrilo medzi výrobky remesiel cechovej sústavy, je celkom isté, že touto prácou sa zaoberali veľmi zruční ľudia bez odbornej kvalifikácie. Málo vieme o histórii tohto remesla, pretože písomné pramene o 16.—19. storočí sú veľmi chudobné. Známa je však skutočnosť, že v našom storočí sa korytárstvom zaoberali v prvom rade Cigáni a iba ojedinelé sa našlo niekoľko sedliakov, ktorí sa pri nich tomuto remeslu priučili. Cigáni-korytári sa podujímali na prácu na väčších panstvách a gazdovstvách, pretože tu im objednávatelia mohli poskytnúť drevo. Korytári vandrovali spolu so svojimi rodinami. Spravidla sa rozložili v lesoch, tu zhlobili pre svoje rodiny chatrče a stravu dostávali u objednávateľa. V obci Ňárad sa výrobou korýt v minulosti okrem Alexandra Tara nezaoberal nikto. V 20. storočí vykonávali túto prácu kočujúci Cigáni na objednanie obyvateľov. V dedine zostávali dovtedy, kým mali prácu. Drevo dostávali od objednávateľa, ktorý im za vykonanú prácu, vlastne za hotový produkt platil peniazmi alebo rôznymi plodinami a poskytoval im stravu. Korytári aj predávali drobné drevené úžitkové predmety, ako misky, varechy. Náš informátor sa tomuto remeslu priučil ako 25—30 ročný od kočovných Cigánov. Odpozoroval jednotlivé úkony a po niekoľkých nevydarených výrobkoch postupne sám odhaľoval tajomstvá korytárskeho remesla. Ako nám rozprával, rozmery a tvar koryta cítil v očiach a v rukách, nepotreboval vymeriavať a vykresľovať a za pomoci nástrojov sa drevo pomaly menilo na hotový výrobok. Od obyvateľov obce dostával stále viac a viac objednávok a od šesťdesiatych rokov, keď do dedín prestali prichádzať kočovní korytári, sa stal jediným korytárom nielen vo svojej obci, ale aj v okolitých dedinách. Prvé pracovné nástroje! si kúpil od cigánskych korytárov, neskôr si ich dal vyhotoviť u kováčskeho majstra Alexandra Horvátha v obci Sap. Potrebné drevo doniesol objednávateľ, alebo si ho náš informátor zabezpečoval sám z lesov na druhom brehu Dunaja, resp. kupoval od lesníkov z výrubov na okrajoch lesov.
