Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (17. évfolyam, 1993)
Liszka József: Spoločné chlebové pece v Podunajskej nížine
lia našich dedín stavali z úsporných dôvodov podľa vzoru „múdrych cudzincov“ spoločné obecné pece-. Okrem dôvodov ekonomických nezanedbateľné je aj protipožiarne hľadisko, ktoré tiež zdôvodňuje potrebu1 týchto spoločných pecí, dokonca „v neforemných, z blata lepených dedinských peciach sa jedlo natoľko zle pečie, že nie je ani slané, ani mastné“ (MÄJER 1857, 48). Ipolyim opisované chlebové pece nemajú nič spoločného s chlebovými pecami západného typu, navrhovanými Istvánom Májerom. Na tento fakt poukázal aj Béla Gunda v jednej svojej štúdii, o ktorej sa ešte nižšie zmienime (GUNDA 1972, 223). V publikácii Néprajzi Értesítő z roku 1905 opisuje György Timkó spoločné chlebové pece homoľovitého tvaru v tesnom susedstve Žitného ostrova, na území Szigetköz v obci Kisbodak. Popri pomerne podrobnom technologickom opise stavby pecí (väčšinou sa budovali kombináciou kostry z drevených tyčí a nepálených tehál, kým staršie typy mali takú istú kostru, ktorá však bola zvnútra i zvonka oblepená blatom, hlinou) sa zmieňuje i o tom, že tri pece stojace v skupine na kraji dediny3 sú spoločné (obraz č. 3), kým osamote stojaca pec, postavená v záhrade (obraz č. 2), je vlastníctvom jedného gazdu — ináč táto druhá pec bola stavaná zastaranejšou stavebnou technológiou (TIMKŰ 1905, 188). O peciach na území Szigetköz-u nachádzame zmienku aj v práci László Timaffyho Szigetközi krónika: „Osamote na konci ulice stoja na vyvýšených miestach pece“ (TIMAFFY b. r. , 161). Autor vo svojom liste z 10. januára 1989 láskavo poskytol pisateľovi týchto riadkov podrobnejšie informácie: „Toto bolo charakteristické pre malé obce uzavreté medzi vody, kde vyvýšené priestory boli tak husto zastavané domami, že na dvoroch už nebolo miesta pre pece. V dolnej časti územia Szi getköz stavali domy na umele vytvorených kopcoch a v obciach Kisbajcs a Szőgye stáli na kopcoch aj pece.“ Chlebové pece Szigetköz-u zničila povodeň v roku 1954. Český bádateľ Václav Mencl desaťročia robil výskum v oblasti ľudového staviteľstva na Slovensku a v polovici päťdesiatych rokov teda aj na Žitnom ostrove. Vtedy pobudol aj v obci Bodíky (Nagybodak), kde sa mu ešte podarilo odfotografovať niekoľko homoľovitých chlebových pecí, pravdepodobne spoločných (MENCL 1980, 121). Ako svedčí obrazový materiál, tieto pece stáli v záhradách okolo domov, alebo boli zoskupené v jednej časti dediny. Zo slovnej informácie Bélu Marczella sme sa dozvedeli, že jedna z ulíc v Bodíkoch sa volá Kemencesor, čo jednoznačne dokazuje, že kedysi tu boli zoskupené chlebové pece stojace voľne mimo dvorov a záhrad. Aj Soňa Kovačevičová uverejnila z materiálov Menclových výskumov jednu fotografiu spoločnej chlebovej pece v Bodíkoch (KOVAČEVIČOVÁ 1974, 87). V karpatskej oblasti je ešte nespočetné množstvo lokalít, kde sa vyskytovali homoľovité voľne stavané chlebové pece. Antal Filep v Maďarskom etnografickom lexikóne (Magyar Néprajzi Lexikon) pod heslom „boglya kemence“ uvádza, že v Podunajskej nížine tvar a stavba homoľovitých pecí (v dome. pozn. L. J.) mali priamy vplyv na vytvorenie chlebových pecí postavených voľne mimo domov“ (FILEP 1977, 306). Heslo „kemence“ fotografiou jednej takejto pece z Győrtelek-u (župa Szabolcs-Szatmár), ktorá sa nápadne podobá peciam na Žitnom ostrove (FILEP 1987, 131). Jenő Barabás uverejňuje fotografiu letnej pece z obce Öttömös (BARABÁS — GILYÉN 1987, 95, obraz č. 147), kým János Zolczer publikuje podobnú fotografiu z východoslovenskej obce Stretá-
