Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (17. évfolyam, 1993)
Liszka József: Spoločné chlebové pece v Podunajskej nížine
vak (Szeretva) (ZOLCZER 1982). Vonkajší vzhľad všetkých uvedených pecí dokazuje ich príbuznosť s chlebovými pecami Žitného ostrova a Szigetköz-u. Béla Gunda vo svojej štúdii (už spomínanej hore) predstavuje aj pece, ktoré opisoval Ipolyi (doplnil ho informáciami získanými od Antala Khína), resp. ktoré predstavil György Timkó. Keďže on pristupuje k tejto téme z hľadiska funkčného (teda najdôležitejšie kritérium preňho je spoločné používanie pecí), zoraďuje svoje údaje vzťahujúce sa na spoločné chlebové pece bez ohľadu na ich tvar. Podľa neho je otázne, či možno z historického hľadiska nájsť súvislosť medzi jednotlivými chlebovými pecami rozšírenými na územiach s maďarským osídlením (GUN DA 1972, 222). Keďže problém skúma výlučne z funkčného pohľadu, nevidí priamu súvislosť medzi tu spomínanými chlebovými pecami a archeologickými nálezmi voľných hlinených pecí z Čias Ärpádovcov. Z týchto nálezov sa totiž nedá jednoznačne zistiť, či bolo ich poslaním spoločné používanie (GUNDA 1972, 223). Na rozdiel od neho, Jenő Barabás,' ktorý sa zameriava na vonkajšie znaky pecí, vidí korene voľných homoľovitých chlebových pecí zhotovených z hliny v peciach z čias Ärpádovcov (BARABÁS —GILYÉN 1987, 95). Keďže aj my skúmame túto problematiku z hľadiska formy, prikláňame sa k tejto hypotéze. Podľa nás túto domnienku nepriamo dokazujú aj opisy Györgya Timkó-á, ktorý predstavuje pece s totožnými vonkajšími znakmi raz ako pece na spoločné používanie, raz ako vlastníctvo jednotlivca na súkromnom pozemku (TIMKÓ 1905, 188). Chlebové pece, ktoré boli pôvodne súkromným vlastníctvom jednotlivca, pod vplyvom určitých spoločenských, hospodárskych a sociálnych okolností sa časom mohli zmeniť na spoločné, a pritom si zachovať svoj pôvodný tvar. Samozrejme, takúto možnosť vývinu nemožno zovšeobecňovať (GUNDA 1972, 222—223 so sedmohŕajjskými a spišskými príkladmi). \ 1 Co sa týka homoľovitých, voľne postavených hlinených pecí’v Podunajskej nížine, o nich máme údaje aj z árpádovských čias (NEVIZÄNSKY 1993). Nasledovná chabá informácia pochádza z materiálov jedného procesu s čarodejnicou z roku 1627 a nachádzame v nej odkaz ná akúsi (voľne postavenú) chlebovú pec („sütő kemencze “) v obciach Sokolce (Lakszakállas) a Holiare (Alsó-Gellér) (RÖMER 1861, 178, 231). V obci Štvrtok na Ostrove (Csallóközcsütörtök) prvýkrát spomína voľríú pec (akého tvaru? J János Mátyás Korabinsky (KORABINSKY 1796, 101) a neskôr András Vályi v maďarskom preklade v podstate toho istého textu} Píše takto: „Ich chlebové pece sú umiestnené popri uliciach oddelene od domov“ (VÁLYI 1796—99, I. 446). Raz pri jednom archeologickom záchrannom výskume v obci Sikenička (Kisgyarmat) sa podarilo autorovi týchto riadkov odhaliť zvyšky voľnej pece s kruhovým pôdorysom (obr. č. 6). Na základe nie veľmi charakteristického sprievodného materiálu môžeme datovať tento objekt na koniec 18. alebo na začiatok 19. storočia (LISZKA 1983). Aj Etnografický atlas Slovenska pojal do svojho súboru našu proble-^ matiku — pece. Keďže však otázky položené našim zberateľom neboli celkom jednoznačné, aj výsledok je pochybný. Pri zisťovaní tvaru voľne postavených pecí (mimo domov) sa zberateľom ponúkli iba dva možné údaje (bez sprievodných ilustrácií): či pre dané miesto bol charakteristický hranatý, a či klenbový, kupolový typ. Od prvej tretiny nášho storočia u nás boli rozšírené pece s obdĺžnikovým pôdorysom a klenbovými
