Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (16. évfolyam, 1992)
Zsigmond, Tibor: Dunajskostredský katolický tovarišský spolok
Domnieva sa, že priamou príčinou tohto úpadku je uvoľnenie toho tesného puta, ktoré kedysi viazalo tovariša k rodine majstra a ktoré rozbil „zhubný“ duch doby. Prirodzeným následkom tohto javu bolo, že vzájomný vzťah tovariša a majstra sa stával nepriateľským, alebo aspoň nebolo ničoho, čo by ich bolo spájalo. Potom pokračuje nasledovne: „Dvanásťroční alebo ešte mladší chlapci zostávajú úplne ponechaní sami na seba, voľný čas trávia so skúsenými a zvrhlými druhmi a takto, postupujúc ku skaze, šľapú po mravoch; u mnohých zanedbanie úcty k Bohu, hanobenie viery, opilosť, hrešenie a to, čo podľa svätého Pavla sa ani nepatrí pomenovať, ďalej rôzne neduhy, žobranie a krádeže a ešte veľa tomuto podobného bude raz tŕňovou korunou tohto túlania. A vedzme, že koľko tovarišov, toľko budúcich majstrov a otcov rodín. Naše mestá sú ich plné a medzi nimi sa nájde veľmi veľa takých, akých som tu spomenul. Kto chce úprimne pomôcť spoločnosti v tejto jej chorobe, nemôže použiť vhodnejší liek než vštepovanie skutočnej pobožnosti na miesto ctibažnosti, prepychu, egoizmu a honby za bohatstvom a rozkošou. Ten, kto by vyplel tieto hrozné korene, aby na ich miesto zasadil sadeničky viery, bol by v najušľachtilejšom zmysle slova pravým radikálom. Ale to je práca nad všetky práce.“6 Potom prechádza k dôkladnej informácii čitateľa o katolíckom tovarišskom spolku, podrobne opisuje jeho vznik, údaje o šírení spolkov a predkladá schému ich organizovania a základných pravidiel činnosti. „Aby mal spolok“ — končí autor svoju výpoveď — „potrebný vplyv na remeselnícku triedu, ktorá sa stáva mravne ustatou, treba ho vniesť do života každého mesta, aby členovia spolku, rozidúc sa do rôznych miest, mohli pokračovať v načatom dobrom diele. Každý vidí, aký je spolok osožný, a predsa má svojich nepriateľov — osočovateľov viery, krčmárov a majiteľov hotelov, ktorým sa stenčujú zisky. Ale tých netreba počúvať, lebo duša je viac ako telo. Spolok sa len práve rodí, klíči. Nech ho oživuje rosa božského požehnania, aby mohol vyrásť v obrovský strom, v tieni ktorého nájde odpočinok a pokoj trieda počínajúca mravne hynúť . . . Nepochybujem, aj v našej vlasti sa nájdu takí, ktorí sa budú podieľať na založení spolku; veď šikovní a dobroprajní ľudia sú aj u nás A spoloičenský úžitok spolku je veľmi veľký.“7 Už pred uverejnením spomínanej rozpravy boli publikované články o katolických tovarišských spolkoch v budapeštianskom nemeckom časopise Kath. Christ. Ich autorom bol Benedek Kornél, bratislavský kaplán, ktorý sa neskôr stal prvým predsedom bratislavského spolku. Časopis „Kath. Néplap“ už začiatkom jari roku 1853 takto uvádza Stanovy katolického tovarišského spolku: „Keďže máme isté vedomie o tom, že vo viacerých mestách Uhorska sa robia prípravy na zakladanie katolických tovarišských spolkov, nazdávame sa, že robíme dobrú vec, keď uverejňujem Stanovy viedenského spolku.“ No najmä cirkevný a literárny časopis „Religio“ sa snažil využiť každú príležitosť, aby popularizoval myšlienku zakladania tovarišských spolkov a tak sa usiloval pripraviť podmienky pre ich existovanie a činnosť. Žiaľ, väčšina článkov bola publikovaná bez uvedenia mena autora, a tak spomenieme aspoň meno vtedajšieho redaktora spomínaného časopisu Jánosa Danielika, o ktorom bolo všeobecne známe, že bol horlivým presadzovateľom tejto myšlienky.
