Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (16. évfolyam, 1992)

Zsigmond, Tibor: Dunajskostredský katolický tovarišský spolok

Kým sa náboženské remeselnícke združenia v Uhorsku dlho neudržali, cechy a cechovníctvo pôsobili veľmi dlho. Najstaršie cechové listiny pochádzajú z roku 1307, ale cechy tu existovali už aj v XIII. storočí. Od roku 1376, keď Ľudovít I. (Veľký) upravil a vyhlásil vstup do cechov za povinný, zakladanie cechov sa stalo všeobecným javom.

Spočiatku boli cechy iba súkromnými združeniami, ale neskôr dostával,! charakter verejného orgánu. Zákony štátu im totiž zabezpečovali autonómiu a určité právomoci v oblasti rozhodovania nad vlastnými členmi. Podstatou jestvovania a činnosti cechov bola ochrana stavovských záujmov, kvalitná príprava mladej remeselníckej generácie, vzájomná kontrola, obrana vlastného majetku, mesta a udržanie dobrého mena remesla. Na čele cechu stál cechmajster, ďalšími členmi cechu boli majstri, tovariši a učni.

Stredovek a jeho primitívny, nerozvinutý priemysel nesporne môžu v mnohom vďačiť cechovníctvu — tejto vtedy pokrokovej forme organizácie remeselníkov. Ale ako plynuli roky, odvíjalo sa storočie za storočím, starnúce cechovníctvo nevládalo držať krok s dobou.

Zastaralý systém cechov, ktorý obmedzoval slobodnú osobnú aktivitu jednotlivca, už nijako nezodpovedal novodobému systému hospodárenia. Čoraz výraznejšie hromadenie kapitálu, množstvo vynálezov, rozmach továrenskej výroby, nové národohospodárske princípy — toto všetko prispievalo k postupnému zanikaniu cechovníctva. VIII. článok zákona z roku 1872 napokon s konečnou platnosťou zrušil.

Po zániku cechov nastal úpadok drobných remesiel, čoho následkom bolo zbedačenie tovarišov, „ktorí sa potulujú opustení bez vodcov a niet nikoho, kto by im podal pomocnú ruku“1

„Musel prísť Kolping, aby na nových základoch opäť vybudoval remeselnícke spolky, v ktorých si pomáhajú a navzájom sa dopĺňajú srdce s rukou, rozum s dušou, priateľstvo s ľudomilstvom a vážnosť s chuťou do práce.“2

Myšlienka kolpingskej teórie spočíva zhruba v tom, aby sa mladí priemyselní robotníci združovali na mravných a náboženských základoch, a takto zabezpečovali vlastný hmotný i duchovný blahobyt. Adolf Kolping3 založil prvý katolický tovaršský spolok v Kolíne nad Rýnom 5. mája v roku 1849. Podľa vzoru tohto prvého tovarišského spolku vznikali rad-radom ďalšie a šíreniu tejto myšlienky už nemohli zabrániť ani hranice štátov, ani jazykové rozdielnosti.

Po tom, ako v lete roku 1852 založil Kolping v spolupráci s Antalom Gruschom katolický tovarišský spolok aj vo Viedni, zrodila sa aj v U- horsku myšlienka udomácnenia takéhoto spolku, „ktorý by zaiste prospel robotníkom priemyslu takisto ako priemyslu samému“.

Katolická tlač tých čias — Religio, Kath. Néplap, Kath. Christ — viackrát oboznamovali čitateľskú verejnosť s cieľmi a Stanovami spolku a vrele ho odporúčali. Pokladali za žiadúce, aby sa myšlenka zakladania katolických tovarišských spolkov ujala aj v Uhorsku.

V maďarčine ako prvý publikoval v záujme prijatia tejto myšlienky János Zalka — ostrihomský profesor teológie — na stránkach Religia. On bol vlastne prvým apoštolom vo veci maďarských katolických tovarišských spolkov. Z jeho článkov treba rozhodne spomenúť ten, ktorý vyšiel pod názvom „Nie najmenšia choroba spoločenského života“.5 Autor vo svojej rozprave podáva pestrý obraz o pustnutí a úpadku triedy remeselníkov, tohto veľmi významného článku v živote spoločnosti.