Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (13. évfolyam, 1989)
Sándorová, Eleonóra: Sedliacke poľnohospodárstvo v prvej polovici 20. storočia
Na označenie kopy obilia z na seba uložených snopov sú v skúma ných obciach zaužívané tri výrazy: „kepe1“, „kôrôszt“ a „hetes“. „Korôsztí“ a „hetes“ sa vyskytujú výlučne ako podstatné mená, sú to synonymá, môžu sa zamieňať. Oproti tomu „kepe“ vystupuje najčastejšie s príponou v slovensnom tvare a takto označuje predovšetkým proces vytvorenia kopy zo snopov („ôsszekepéz“). Z rôznych analógií môžeme súdiť, že v dávnejšej minulosti tieto výrazy označovali kopy s rôznym počtom snopov. V skúmanom období sa už kopy (kríže) vytvárali jednotne zo 17—18 snopov. Na dno krížov sa dávali snopy z pohrabaných klasov. Ukončenie žatvy v roľníckych hospodárstvach nebývalo spojené s hostinou. Žatevný veniec („koszorú“) robili len žatevní robotníci na veľkostatkoch. Zvážanie, mlátenie Miestom mlatby v našom storočí boli záhumnia (széruskert“) za hospodárskymi budovami vo dvoroch jednotlivých gazdov, teda každý zvážal obilie do svojho dvora. Prostriedkom na zvážanie bol voz, úložný priestor ktorého zväčšili pripevnením drúkov k obom bočniciam (vendígódal“). Prostredníctvom českých kolonistov sa v niektorých obciach ujali aj dlhé rebriniaky s vysokými bočnicami („rebrék“, „morva kocsí“). Úložný priestor týchto bol takmer dvakrát taký ako miestnych vozov, no na zvážanie obilia ich mohli používať len tí, ktorí mali silné záprahové zvieratá. Upevnenie nákladu pavúzom bolo zriedkavosťou. Vozovú plachtu do voza nedávali. Na jeden voz sa zmestilo 6—10 krížov. Pri zvážaní si rodiny vzájomne vypomáhali. Mlatovňu pripravili zoškriabaním buriny lopatou či motykou a udupaním pôdy dreveným ubijakom. Na dno stohov dali drevené trámy alebo nasypali starú, slamu. Ukladanie snopov do stohu vyžadovalo prax a zručnosť, najmä ukladanie do hornej tretiny („hajazat,“, „ormozat“). Na riadenie tejto práce zvykli preto zavolať starších, skúsených gazdov. Do jedného stohu dali 60 až 100 krížov. Raž a pšenica boli v jednom stohu, jačmeň dávali zvlášť. Vytláčanie obilia dobytkom na Žitnom ostrove zaniklo okolo roku 1910. Naši informátori síce vytláčanie za detstva videli, no sami sa tejto práce už aktívne nezúčastnili. Základné údaje, ktoré uvádza Magyar Néprajzi Atlasz zo západnej časti Žitného ostrova, sú totožné s nami zistenými recentnými údajmi: násad bol kruhový, obilie sa vytláčalo pomocou koní. Vraj do 1. svetovej vojny mnohí gazdovia chovali aj 3—4 kone a chodili na okolie vytláčať za čiastku. Cepami mlátili iba raž potrebnú na výrobu slamienok a povriesiel. Všetky cepy získané do zbierok múzea sú dvojohlávkové s otočnou ohlávkou, konce cepíkov sú spevnené železnými obručmi. Ručné mláťačky sa všeobecne nerozšírili. Vo väčšine lokalít prvými mláťačkami na konci 19. storočia boli gáple na konský pohon („lóhúzó gép“). Už pred 1. svetovou vojnou sa objavili aj prvé parné a potom benzínové mláťačky. Zmluvy s majiteľmi mláťačiek sa uzavierali už cez zimu. Pred 5. augustom chodili mlátiť najmä k menším gazdom, ktorí stihli do tohto termínu ukončiť zvážanie, po tomto termíne sa však už držali poradia určeného zmluvami. Majitelia mláťačiek dostávali dvadsatinu, neskôr dvadsaťpätinu úrody. Stálych robotníkov (strojníka, kuriča) vyplácal majiteľ, no aj niektorí gazdovia ich obdarili menším množstvom obilia. Aj strava pre nich pripravovaná bola kvalitnejšia než strava ostatných pomocníkov.
