Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (13. évfolyam, 1989)
Sándorová, Eleonóra: Sedliacke poľnohospodárstvo v prvej polovici 20. storočia
Vymlátené, očistené zrno uskladňovali v drevených, stolársky zhotovených zásobniciach („hambár“), v komore, či vo vreciach tiež v komore, alebo na povale. Niektorí veľkí gazdovia mali aj sýpky. Tieto mohli byť pod jednou strechou s obytnou budovou, alebo to boli samostatné, jednoposchodové budovy, situované do prednej časti dvora vedľa obytného domu. Stohy slamy dostali miesto za stodolami. Na vrchu stohu bola ražná alebo pšeničná slama, najviac chránená jačmenná slama sa dávala na spodok. Plevy uskladnili v bočných priestoroch stodoly či v provizórnych, malých stodolách sochovej konštrukcie bez krovu a bez strechy, ktoré sa zakrývali agátovými vetvami, na ktoré sa nahádzala slama („lábaspajta“), alebo pod holým nebom v menších kopách zakrytých slamou za stohom slamy. Okopaniny Z okopanín boli najvýznamnejšie zemiaky a kukurica. Tieto sadili vždy do čerstvo pohnojenej pôdy. Na rozdiel od jarných obilnín pod okopaniny orali niekedy až na jar, a v tom prípade hnoj vynášali počas zimy na saniach. Z odrôd kukurice je najstaršia tzv. augustová, „águsztusi“. V prvej polovici 3O-tych rokov už mnohí pestovali aj „maďarskú žltú kukuricu“ („magyar sárga kukurica“); táto mala klas s 10 radmi zŕn. Od polovice 30-tych rokov čoraz väčšie plochy zaberala odroda „lófogú“ so zrnami pretiahnutého tvaru, ktorá mala vysokú výnosnosť, no neskoro dozrievala a tým sťažovala prípravu pôdy pod sejbu ozimného obilia. Aj kukuricu siali sejačkami, okolo dňa sv. Juraja. Podobne ako obilniny, aj kukuricu zvykli po vyklíčení pobrániť. Potom ju dva-tri razy okopali. Od 20-tych rokov už aj menší gazdovia si zadovážili kultivátory („sarabulló“, „sintulló eke“). Pomocou nich očistili pôdu medzi riadkami a motikou bolo potrebné čistiť už len riadky. Dávnejšie zvykli ku koreni kukurice prihŕňať zem, potom však pod vplyvom poľnohospodárskej osvety od toho upustili. Pletie buriny ešte doplňovalo odstránenie prebytočných výhonkov. Odpad použili na kŕmenie. Tieto práce vykonávali rodiny sami. Vzájomná výpomoc hrala úlohu len pri zvážaní a najmä pri lúpaní kukurice. Klasy sa lámali aj so šúpolím. Ihneď po obratí klasov sa vysekávali pomocou krátkej motyky aj steblá, ktoré mali veľký význam v kŕmení hospodárskych zvierat. Olúpané klasy sa pomocou neodtrhnutého šúpolia zväzovali do vencov („fonyás“). Vence zvešávali na hrady na povale. Sušiče („góré“) sa rozšírili až po 2. svetovej vojne. Kukuricu moržovali cez zimu na stoličke, do jednej strany ktorej vbili ostrý kus železa („morzsolószék“). Z druhov zemiakov pre účely domácnosti považovali za najvhodnejšie „modré“ („kík krumpi“). Ďalšie pestované odrody boli „saské 1“ „žlté“ atď. Novšie odrody, ako ella či ružiaky získali z veľkostatku Bartalovcov v Kráľovičových Kračanoch. Prebraté zemiaky veľkosti vajec pred sadením držali v teple v bed ničkách, aby tým urýchlili klíčenie. Podľa termínu orby (na jar či na jeseň) ich sadili motykou alebo do brázdy. Raz ich okopali a na druhýkrát zahŕňali. Vykopávanie bolo mužskou prácou, ženy vykonané (alebo vyorané) zemieky zbierali najprv do vedier či košov, odkiaľ ich sypali do vriec. Ak mali málo času, vysypali ich iba na kopu a odtiaľ hádzali na voz železnými vidlami. Zemiaky uskladnili v jamách alebo v hrobľoch.
