Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (13. évfolyam, 1989)

Sándorová, Eleonóra: Sedliacke poľnohospodárstvo v prvej polovici 20. storočia

si voz alebo bicykel, prípadne na blízkoležiace parcely vyniesli povriesla na fúriku.

Odchod do poľa bol okolo tretej hodiny, aby ešte za rosy mohli pripraviť povriesla. Smer žatia závisel od smeru vetra. Keď sa vietor obrátil, prešli na druhý koniec parcely, alebo vošli 200—300 m hlboko do parcely a odtiaľ kosili smerom ku kraju. Tento pás obilia nazývali „vereszta“ alebo „fóliás“.

Za dvomi koscami hrsťovali dve ženy kosákom. Prvá položila na zem povrieslo a uložila na neho jednu hrsť. Druhá položila druhú hrsť a koniec povriesla dala do ruky viazačovi. Po veľkých dažďoch vysoko narástla v jačmeni ďatelina. V takom prípade hrste niekoľko hodín nechali sa sušiť na povriesle, pričom ich raz aj obrátili, až potom zaviazali do snopu.

Na poludnie za žencami vyniesli obed. Ako celý rok, aj počas žatvy sa ritmicky striedali dni, keď sa varili mäsité jedlá (najčastejšie údené mäso s prívarkom zemiakovým, fazuľovým, kelovým atď. j a jedlá bezmäsité — varené či pečené cestoviny, kyslou polievkou so zátrepkou. Po krátkom oddychu pokračovali v kosení do západu slnka.

Snopy každý večer uložili do krížov. Ak bol viazač šikovný, snopy už medzičasom usporiadal, dal do jedného radu. Kosci potom hneď mohli začať s ukladaním do krížov. Žnice zatiaľ veľkými hrablami zhrabovali strnisko, a viazač uviazal pohrabané

klasy

do snopov zv. „pókafi“. V prípade kooperácie troch osôb kosec a viazač ukladali snopy do krížov, žnica zhrabovala strnisko, a nakoniec spolu uviazali posledné snopy-