Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (13. évfolyam, 1989)

Sándorová, Eleonóra: Sedliacke poľnohospodárstvo v prvej polovici 20. storočia

kosca patrili aj oselník („kátyúj“) z rohoviny, z dreva či z plechu, osla, ďalej kladivko s dvoma ostrím a prenosná babka s kolíkom. Babky s koníkom používali len v Kračanoch. Tieto náradia vyniesol kosec do poľa v plátennej kapse („kátyústariszny^“). Koník zavesili na veľkú rúčku kosiska. Žena za koscom zbrierala klasy do hrstí („marok1“) pomocou kosáka. Piest na uhladenie stebiel sa v tejto oblasti nepoužíval. K náradiam žnice patrili aj veľké hrable („hárítógereble“) široké 2 metre, s cca 25 zubami z agátového dreva, ktorými večer zhrabovala roznechané klasy na strnisku. V roľníckych hospodárstvach sa snopy (,,kévé‘“j, pozostávajúce z dvoch hrstí, viazali pomocou kruteľa („kôtôfa,“). Žatevní robotníci na veľkostatkoch na takýto starostlivý spôsob viazania nemali čas. Dĺžka kruteľov sa pohybuje medzi 36 až 42 cm; sú medzi nimi celkom hladké, ako aj zdobené; niektoré sú na širšom konci predierkované. Cigáni z Dunajskej Stredy mávali viazacie kolíky, na konci ktorých bola píšťala.

Ženci sa obliekali do starého pracovného odevu, obúvali si baganče, staré topánky. Chránitká na ruky z plátna („tuszli“) používali približne do 20-tych rokov v Nekyji v Trhovej Hradskej. Žatva bola príležitosťou, keď si niekoľko starších gazdov ešte oblieklo plátenné gate.

Nakoľko prechod zo žatia kosákom na žatie kosou sa v tejto oblasti odohralo už na začiatku druhej polovice 19. storočia, priebeh tohto procesu na základe recentného výskumu nie je rekonštruovateľný. V skúmaných obciach je známy len spôsob kosenia na stienku, a to ej v prípade jarín.

Žatva sa začínala zvyčajne týždeň po dni Petra a Pavla, prípravy na ňu však oveľa skorej. Vo väčších gazdovstvách (nad 30 jutár), alebo tam, kde z rôznych dôvodov (napr. vojenská služba) bol nedostatok pracovných síl, bolo treba zabezpečiť žatevných robotníkov. Títo pracovali za čiastku úrody — dávnejšie za dvanástinu, po 20-tych rokoch zvyčajne za desatinu. Nájsť si žnicu bolo úlohou kosca. Táto mala vopred určenú odmenu — 180—250 kg obilia. Sluhovia, zamestnaní v jednotlivých gazdovstvách sa žatvy nezúčastnili, alebo za výpomoc dostali zvláštnu odmenu. Kosec mal pomáhať aj pri zvážaní a pri mlátení. Podľa dohody dostávali výžinkári svoju čiastku v krížoch alebo v metrákoch. V druhom prípade im prislúchalo aj za voz slamy.

K prípravám na žatvu patrila aj výroba povriesiel k zaviazaniu jačmeňa — z ražnej slamy alebo z vytrhávanej ostrice. Raž na tento účel vymlátili cepami alebo bitím o nejaký tvrdý predmet (česadlo na konope, staré dvere a pod.). Povriesla z ostrice boli použiteľné aj 2—3 roky.

K ostatným druhom obilia robili povriesla z vlastnej slamy priamo na poli, za rosy. Dobrý kosec zožal za deň za 30 krížov obilia, k tomuto množstvu teda bolo treba pripraviť povriesla. V 40-tych rokoch sa rozšírili továrenský vyrábané viazadlá z motúze. Týmto sa viazacie kolíky stali zbytočnými.

Za ideálne sa pri žatve považovala kooperácia piatich osôb — 2 kosci, 2 žnice, 1 viazač. Pravda, v hospodárstvach, nezamestnávajúcich vonkajšiu pracovnú silu, spolupracovali najčastejšie 3 osoby — kosec, žnica a viazač. Za jedným koscom často ani nepracoval viazač, aj viazanie mala stihnúť žnica.

Do chotára vychádzali na voze, pešo alebo na bicykli. Spôsob dopravy závisel od vzdialenosti, ale aj od toho, či bola v blízkosti studňa, alebo či bolo treba z domu vyniesť aj povriesla. Ak išli do jačmeňa, zvolili