Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (13. évfolyam, 1989)
Sándorová, Eleonóra: Sedliacke poľnohospodárstvo v prvej polovici 20. storočia
Najlepší bol hovädzí a kozí hnoj. Po vynesení hnoj rýchle zaorali, aby nevyschol. Veľkí gazdovia, ktorí chovali veľa hospodárskych zvierat, v lete vynesený hnoj uložili do väčšej kopy na kraji parcely, zakryli zeminou a takto uskladňovali aj 1—2 roky. Z umelých hnojív používali superfosfát a dusičnan vápenatý najmä pod raž, menej pod pšenicu. Na jedno jutro rátali 50 kg umelého hnojiva, u menších gazdov však sa toľko neušlo — rozsypali ho len veľmi tenko medzi prstami zo slamenného koša. Sejba Ručná sejba v skúmanej oblasti po 1. svetovej vojne takmer úplne zanikla. „Kto tu nemal sejačku, nemal ani obilie,“ — hovorievali. Tento výrok je samozrejme do určitej miery prehnaný, ale je pravdou, že aj majitelia drobných parciel si radšej zapožičali sejačku, než aby siali ručne. Tento archaický sposob sejby sa odmedzoval na zasiatie malých častí pozemkov, v ktorých na jar spodné vody zničili jesennú sejbu. Menší gazdovia sa spolčili na kúpu sejačky. Malé sejačky značky Victoria bolo možné získať aj z vrakunského veľkostatku za odpracovanie. Najrozšírenejšie boli sejačky Kühne. Sluhovia, žatevní robotníci si dojednal s gazdom, aby im zasial pôdu s vlastným strojom a vlastným záprahom. Za požičanie sejačky sa odplatilo pomocou počas mlátenia. Pred žatvou gazda obišiel svoje parcely, a kde sa ukazovala najkrajšia úroda, z tej časti si nechali na osivo. Obilie z vybratej parcely nechali dokonale dozrieť, a kríže zvážali ako posledné, aby sa v stohu nepomiešali s ostatnými. Najväčšiu starostlivosť venovali výberu osiva pšenice. Ako najdávnejšie pestovanú odrodu pšenice spomínajú „maďarskú pšenicu.“ („magyar búza“]. Výnosy tejto odrody boli síce nízke (8—9 q na jednom uhorskom Jutre), ale z tejto bola najkvalitnejšia chlebová múka, preto ju do menších parciel siali ešte a] v 40-tych rokoch, vyslovene za účelom získania múky na chlieb. Vyššie už boli výnosy novších, šľachtených odrôd, ako „bánkúti;“, „diószegi“ (12—15 q). Osivo týchto odrôd získali z veľkostatkov. Jarnú pšenicu vôbec nepestovali, na siatie súraže (rityet“) sa pamätal iba jeden informátor, narodený v roku 1894 z detstva, teda v našom storočí sa táto miešanina už nepestovala. Odrody raže vôbec nerozoznávali. Súvisí to akiste s tým, že pre gazdov mala význam predovšetkým slama, používaná na podstielanie. Jačmenné osivo tiež nevymieňali, každý si nechával iba zo svojho. Pestovali najmä jačmeň jarný, a iba veľmi málo jesenného. Najkvalitnejší jarný jačmeň zhodnocovali ako sladovnicky. Maximálny výnos jačmeňa na jednom uhorskom jutre bol približne 17 q. Osivo jarín neumývali, ani nemorili. Naproti tomu pšenicu deň pred siatím pokropili moridlom — vo vode rozpusteným modrým kameňom (1 kg modrého kameňa na 2 q pšenice). Od 30-tych rokov sa rozšírilo práškové moridlo a v súvislosti s tým aj kupované, alebo podľa vzoru továrenských doma vyrobené stroje na premiešanie osiva s práškom (do sudu namontovali lopaty, ktoré otáčali pomocou kľuky). Tradíciou určovaný termín sejby je prvá polovica októbra, týždeň dňa Terézie (15. október). „Do prachu pšenicu, do blata ovos'“ — čiže pšenica mala byť zasiata ešte pred jesennými dažďami. Sejba po 20. októbri a najmä po Všechsvätých už bola odsúdeniahodná. Termín siatia jarín nebol takto určovaný, závisel len od počasia. Rozsiate zrno zahrnovali širokými bránami s drobnejšími zubami („magtakaró fogasi“) alebo
