Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (13. évfolyam, 1989)

Sándorová, Eleonóra: Sedliacke poľnohospodárstvo v prvej polovici 20. storočia

jednu orbu. Preto, najmä pod pšenicu, veľmi starostlivo skyprili pôdu. Bránili a valcovali aj tri razy za sebou.

Po 1. svetovej vojne už orbu pod jarné obilie nikdy nenechávali na jar. Hneď po žatve nasledovala podmietka, po nej valcovali, niektorí raz aj bránili. Hlbokú orbu vykonali po ukončení všetkých ostatných prác v chotári. Na jar už len bránili, respektíve z pluhu odmontovali odvalnicu a lemešom skyprili pôdu.

Rozorávku („hajszára“) a orbu do skladu („csálézás“, „osszevettetís“) pravidelne striedali. Pod sejbu podľa možnosti orali

do

skladu, aby žatvu nesťažovala hlboká brázda v strede poľa Jkôzépberázda“).

Pluh vynášali do chotára na voze — dopredu dali plúžence, za ním pluh. Pamätajú sa ešte aj na vlačuhy z rozvetveného konára tvaru V, na dvoch ramenách s drevenými klincami, ktoré držali hriadeľ. Tieto však v medzivojnovom období už nepoužívali. Na ďaleko ležiace parcely vyšiel oráč

aj

na celý deň. Či sa na obed vrátil do dediny, okrem vzdialenosti záviselo aj od toho, aký mal záprah — konský či volský, a či bol v blízkosti pasienok pre voly.

Sejbe predchádzalo ešte hnojenie („beganézás“). Pod ozimné obilie hnojili v prípade, že tieto nasledovali po jarinách. Jednotlivé parcely sa hnojili maštaľným hnojom každé tri, maximálne každé štyri roky. Na hnojisko, ktoré bývalo oproti maštaľným dverám, vynášali hnoj na fúriku („tragacs“], vo väčších gazdovstvách na nosidlách (deregle“). Hnojiská bývali ohradené. V zime, za pekného počasia pustili sem zvieratá, aby hnoj dobre udupali, aby sa dal krájať. Za zrelý považovali 4—5 mesačný hnoj. Menej zrelý, slamenistý hnoj vynášali na studené, močaristé pôdy.