Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (13. évfolyam, 1989)
Sándorová, Eleonóra: Sedliacke poľnohospodárstvo v prvej polovici 20. storočia
nice. Zmluvy o prenajatí sa uzavierali na 4 až 6 rokov, za tento čas bol nájomník povinný dvakrát hnojiť. Prenajímanie pôdy za polovicu úrody bolo zriedkavé. Príprava pôdy pod sejbou obilnín Ako aj inde v maďarskej jazykovej oblasti, aj na okolí Dunajskej Stredy termín drevený pluh („faeké“ j označuje vlastne položelezný pluh s dreveným —- tu rovným — hriadeľom. Železné odvalnice týchto pluhov boli továrenskej výroby, ostatné súčiastky zhotovili miestni kováči a kolári. Posledné položelezné pluhy sa v drobných hospodárstvach používali až do 40-tych rokov nášho storočia, no lepší gazdovia vymenili tieto na celoželezné už v desiatych rokoch. Najrozšírenejšie boli značky Ba cher a Kühne. Za kovanie lemeša sa platilo obecnému kováčovi obilím, zvyčajne jedna merica („fertályj“) pšenice. Jedna merica v tejto oblasti predstavuje 12,5 kg. Po orbe sa pôda musela aj skypriť. Nástroje používané na skyprenie boli brány („fogas“), valec f,,henger“) a šmyk („simító“). Do 20-tvch rokov sa takmer výlučne používali brány s dreveným rámom z agátového dreva lichoběžníkového tvaru, zuby mali železné, kované. K zadnej časti týchto brán pripevňovali povraz, pomocou ktorého brány nadvihli, keď sa zuby zaniesli. Neskôr už kupovali brány železné, trojité. Valec zhotovili kolári z prineseného agátového či dubového dreva. Prenášanie valca bolo dosť obtiažne, preto ho nechávali často v chotári. V takom prípade mal každý právo požičať si valec aj bez predbežného súhlasu majiteľa, iba ho bol povinný vrátiť presne na pôvodné miesto. Brány a valec boli nevyhnutné na kultivovanie pôdy. Nepovažovali však za bezpodmienečne potrebné používanie smyku zhotoveného z jednoduchého otesaného trámu alebo z dvoch spojených trámov, preto ho každý ani nevlastnil. Smyk používali najmä na urovnanie zeme na jar, keď sa hrudy po tuhých mrazoch ľahko drvili. Podľa potreby smyk aj zaťažili. O použití bočníc voza v takejto funkcii sme nenašli žiadne údaje. Počet a termín orieb závisel od toho, ktorá bola predchádzajúca sejba v danej parcele. Ozimné obilie nasledovalo v osevnom postupe po okopaninách alebo po jarinách. Ak ho siali po jarinách, prvá orba sa uskutočnila už v období žatvv. ihneď po skosení obilia v jednej parcele, pretože strniská rýchlo vyschýnali. Samozrejme pustiť sa do prvej orby („tarllószántá^“ J ešte pred ukončením žatvv mohli iba tí, ktorí zamestnávali vonkajšiu pracovnú silu, alebo v rodine bolo nadbytočnej pracovnej sily. V takom prípade v strede parcely pokosili jeden pás obilia. Tento pás ihneď poorali, pobránili a sem uložili kríže, aby ďalej neprekážali orbe. Inokedy pri orbe miesto krížov vynechali a poorali dodatočne, po zvážaní. Druhá orba nasledovala začiatkom septembra, tretia („vetôszántásj“) v októbri, podľa možnosti dva týždne pred plánovaným termínom sejby, aby zem dostatočne „dozretá“. V posledných rokoch druhú orbu už aj vynechávali, miesto nej zhustili pôdu ozubeným valcom. Vynechali druhú orbu aj v prípade sucha, keď pluh len hrudy prevracal. Posledná orba bola hlboká 25—30 cm. Pre dosiahnutie takejto hĺbky sa menší gazdovia, majitelia jedného koňa sa spolčili. Kto mohol, zapriahol aj tri kone, alebo pred voly zapriahol ešte jedného koňa. Za požičanie konského dvojzáprahu sa platilo 2—3 dňami pešej práce počas kosenia sena. Chudobní priahali aj kravy. Keď ozimné obilie nasledovalo po okopaninách, zvýšil sa čas iba na
