Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (13. évfolyam, 1989)

Sándorová, Eleonóra: Sedliacke poľnohospodárstvo v prvej polovici 20. storočia

Eleonóra Sándorová

SEDLIACKE POĽNOHOSPODÁRSTVO V PRVEJ POLOVICI

20. STOROČIA

(skrátené]

V nasledujúcej práci sprístupníme niektoré čiastkové výsledky výskumu systému roľníckeho hospodárenia z 1. polovice 20. storočia. Výskum sa uskutočnil v rokoch 1986—1987 v nasledujúcich obciach: Nyék (od r. 1940 časť Vrakúne), Kráľovičove Kračany, Pinkeove Kračany (od r. 1940 časť Kostolných Kračian) a Trhová Hradská (v súčasnosti spojená s Trhovým Mýtom], Ostatný pozbieraný materiál, týkajúci sa napr. chovu hospodárskych zvierat, otázok rozdeľovania a dedeenia majetku, doplnkových zamestnaní, peňažného hospodárenia atď. je uložený v archíve Žitnoostrovského múzea.

Všetky uvedené lokality sa nachádzajú v 3—5 kilometrovej vzdialenosti od Dunajskej Stredy. Prírodnogeograľické podmienky poľnohospodárskej výroby v skúmaných obciach v danom období boli relatívne priaznivé, najmä po vykonaní melioračných prác, ktoré boli započaté

už v minulom storočí. Za najkvalitnejšie sa tu považovali tzv. „dombľôdetí“ s dostatočne hrubou vrstvou černozeme, ktorým nehrozilo zvýšenie hladiny spodnej vody na jar. Menej kvalitné boli „ígevínyes ľôdek’“, teda kamenisté, suché či pieskovité časti chotára, ktoré vyhovovali skôr na pestovanie moháru a raže. Najmenej využiteľné boli „laposok“, nízko ležiace, močaristé plochy. Tieto sa využívali predovšetkým ako lúky, i keď ani seno na nich urodené nebolo najlepšej kvality. Ak sa rozorali,

po pohnojení nie veľmi zrelým, slamenistým hnojom siali do nich repu, čalamádu či proso.

Do polovice 20-tych rokov parcely boli rozdelené medzami. V ďalšom období tieto s výnimkou Nekyje vo všetkých obciach rozorali,

od

vtedy hranicu označovali len brázdy a inžinierske znaky — kôly, hranice dvoch chotárov kôpky zeme zarastené trávou („kômp“).

Najväčšiu časť osevnej plochy zaberala pšenica, po nej jačmeň, ďalej raž a okopaniny. Po 1. svetovej vojne už bolo úhorovanie neznáme. Najrozšírenejšie boli rôzne kombinácie štvorhonového striedavého osev

ného postupu

(ktoré neboli kolektívne záväzné). Zvoleného postupu sa gazdovia držali za každých okolností, aj keď po zavedení niektorých novších odrôd kukurice, či pre nepriaznivé počasie to išlo na úkor prípravy pôdy. Podľa najčastejšieho osevného

postupu

do čerstvo pohnojenej pôdy sadili okopaniny, potom nasledovala pšenica, po pšenici jačmeň a nakoniec raž alebo ovos. Menej často nasledovali po okopaninách jariny s podsevom, a po vyoraní ďateliny či lucerny siali pšenicu.

„Zamestnajme sa“ — tento výrok vyjadruje princíp vedenia rodinných hospodárstiev. Usilovali sa teda obrábať toľko pôdy, koľko umožnilo optimálne využívať potahové

zvieratá

aj pracovné sily. Dosiahnuť tento cieľ bolo najjednoduchšie prenajímaním si pôdy. Súčasne však bolo treba dbať aj o to, aby veľkosť obrábaných parciel bola v správnom pomere s počtom chovaných zvierat, aby tým bolo zabezpečené dostatočné množstvo hnoja. Za jedno uhorské jutro pôdy podľa jej kvality sa platilo na rok 1,5—3 q pšenice, resp. tržná cena takéhoto množstva pše-