Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (12. évfolyam, 1988)

Zsigmond, Tibor: Prehľad vývoja socialistického poľnohospodárstva v okrese Dunajská Streda v rokoch 1949-1952

začali prechádzať na spoločné hospodárenie, dedinskí boháči sa otvorene postavili proti rozvíjaniu kolektivizácie.

Februárové plenárne zasadnutie ÚV KSČ roku 1951 poukázalo na nebezpečenstvo dedinských boháčov pre družstevňovanie. V súlade s jeho uzneseniami komunisti okresov Čalovo, Dunajská Streda a Samorín rozvinuli dôslednejší boj proti triednemu nepriateľovi. Úspechy v tomto smere záviseli hlavne od toho, do akej miery sa podarilo miestnym orgánom aktivizovať pracujúcich roľníkov do boja proti nepriateľovi. V mnohých obciach nášho okresu boli výsledky pozitívne, ale nie všade sa darilo dedinským organizáciám strany získať pracujúcich roníkov do tohoto zápasu.

Príčinou bola nízka úroveň ideovej pôsobnosti komunistov najmä na výkonných roľníkov a taktiež nedocenenia národnostných špecifík tejto oblasti.

V procese

realizácie úloh pri získavaní samostatne hospodáriacich roľníkov do JRD si zo spomínaných a skúmaných okresov najpružnejšie počínal OV KSS v Šamoríne a preto v okrese Samorín už koncom roka 1951 dosiahli 85 % kolektivizácie poľnohospodárskej pôdy. V ostatných okresoch dosiahli do júna 1952 tieto výsledky: v okrese Calovo 55,16 % a v okrese Dunajská Streda 63,3 %.

Hospodárske ťažkosti, ktoré sa hlásili v rokoch 1950 až 1951, prirodzene nepostihli rovnakou mierou jednotlivé JRD. Záviselo to predovšetkým od schopnosti vedenia, od zloženia a vyspelosti členstva JRD, od podmienok, v akých sa začalo spoločné hospodárenie a od množstva a akosti budov a stavieb, ktoré využívali pre spoločný chov dobytka.

V prvých

troch rokoch združstevňovania síce prebiehal proces kvantitatívneho rastu JRD v našich okresoch úspešne, ale súčasne sa začala prejavovať celá zložitosť a obtiažnosť kolektivizácie poľnohospodárstva. V ekonomickej sfére sa ukazovalo, že aj keď poľnohospodárska investičná výstavba rástla rýchlo, nestačila nahradzovať zastaralé

malovýrobné kapacity. Výstavba nových objektov prevádzaná samotnými družstevníkmi, nebola na potrebnej technologickej úrovni a vybavenie poľnohospodárstva novou technikou zaostávalo za potrebami rýchleho rozvoja jednotných roľníckych družstiev. Ak pripočítame k tomu všetkému ešte nedostatky v plánovaní a riadení poľnohospodárskej výroby, neprekvapí, keď zistíme, že rast výroby v poľnohospodárstve bol v porovnaní s priemyslom malý, nedostačujúci a nemohol presvedčiť roľníkov o tom, že je práve najvhodnejšia doba k ich vstupu do JRD.

I keď rok 1952 je označovaný za rok nástupu k masovému združstevňovaniu — predovšetkým na základe družstiev III. a IV. typu, bolo tempo rastu JRD v našich okresoch až do polovice roku pomalé.

Výrazné zlepšenie v procese združstevňovania nastalo až v letných mesiacoch, od 3. júna 1952, keď sa prijalo uznesenie plenárneho zasadania ÚV KSC o upevňovaní a ďalšom rozvoji jednotných roľníckych družstiev. Činnosť riadiacich orgánov a národných výborov po tomto uznesení sa zameriavala predovšetkým na ekonomické upevňovanie JRD, najmä ich prechodom na spoločné hospodárenie, rozširovaním organizácie práce v stálych pracovných skupinách a odmeňovania podľa množstva a kvality vykonanej práce.

Pod vplyvom týchto uznesení sa začala v našich okresoch realizovať veľmi intenzívna agitačná kampaň medzi samostatne hospodáriacimi roľníkmi. V priebehu dvoch mesiacoch narástlo množstvo skolektivi-