Visegrád 1335 (Budapest, 2009)
The Congress of Visegrád by György Rácz
•<y Vyšehradská schôdzka Vyšehrad (Visegrád, Maďarsko) je malebné mestečko, ležiace v najväčšom ohybe starého Dunaja. Podľajednomyseľného svedectva prameňov sa na jeseň roku 1335 práve tu konala medzinárodná konferencia, v literatúre známa aj ako „Vyšehradská schôdzka králbv”, počas ktorej panovníci vtedajších stredoeurópskych kráľovstiev riešili záležitosti týkajúce sa ich krajín. Vyšehrad bol v 14. storočí sídlom uhorského kráľovského dvora, čiže aj Karola I. Róberta z rodu Anjouovcov, iniciátora tohto stretnutia. Citadelu na vrchu dal v päťdesiatych rokoch 13. storočia, po mongolskom vpáde, postaviť uhorský kráľ Belo IV ako útočisko pre prípad novej invázie. Strategický význam tohto miesta kráľa presvedčil, že citadelu treba rozšíriť o obytnú vežu (vodný hrad) bližšie k brehu Dunaja. Oba objekty pomocou múru siahajúceho hlboko do údolia spojil do jedného obrovského hradného komplexu. Je pritom zaujímavé, že miestny názov slovanského pôvodu (s významom „hrad stojaci na vrchu” nepoukazuje na dnešnú citadelu, ale skôr na starší objekt, ktorý stál na kopci viac na sever. Vtedajšie okolité slovanské obyvateľstvo tento župný hrad - ktorý sa vytvoril z rímskej pevnosti, no neskôr definitívne zanikol - pomenovalo višni grád a tento názov prevzali aj Maďari. Dedina, ktorá vznikla pod hradným kopcom v druhej polovici 13. storočia, sa po príchode nemeckých kolonistov veľmi rýchlo rozrástla na mesto. Uhorský kráľ Karol I. Róbert totiž po porážke oligarchov roku 1323 práve sem premiestnil svoje sídlo z Temešváru (Timi§oara), čiže tu vznikli aj ústredné súdy a kráľovské úrady. Podľa Karola Róberta harmónia tohto kraja a architektúry ho predurčila za miesto, kde začal pod hradným vrchom budovať jedno z najvýznamnejších panovníckych sídiel v strednej Európe 14. storočia. Od roku 1934 prebieha archeologický výskum budov kráľovského dvora, ktorý zanikol až v tureckých časoch. Archeológovia objavili základné múry anjouovského paláca, v ktorom roku 1330 došlo na neho k pokusu o atentát. Roku 1335 už hrad, palác a mesto museli byť spôsobilé prijať českého kráľa Jána Luxemburského, jeho syna a dediča (budúceho cisára) moravského markgrófa Karola, poľského kráľa Kazimíra III. Veľkého, saské knieža Rudolfa I., sliezske knieža Boleslava II. i zástupcov Rádu nemeckých rytierov spolu s početnými sprievodmi a takmer na mesiac ich všetkých na primeranej úrovni zaopatriť. György Rácz ss>» 67
